Priznanie : Michaela Zamari (recenzia)

„Nemilujeme niekoho preto, že to chceme, ale preto, že sme nedostali inú možnosť,‟... (s. 346)

Ak ste čitateľkou ženských románov, ktorá miluje zmes lásky a nenávisti, dobra a zla, tak Priznanie vám určite učaruje. 

Do čítania som išla bez žiadnych očakávaní, bola som zvedavá, čo si autorka pripraví a ako sa bude ďalej vyvíjať dej príbehu, ktorý začal v predchádzajúcej knihe Rozhodnutie. Ale ani zďaleka som nečakala takúto nálož emócií, akú som dostala.

Tentokrát sa čitateľky (väčšinou ide o čitateľky, takže si dovolím upriamiť pozornosť na nežnejšie pohlavie) ocitnú na slnečnom Karibiku a prežijú pár týždňov, mesiacov či dokonca rokov s Amandou, ktorá sa ocitla už v prvej knihe. Po nevydarenom vzťahu sa rozhodne užívať si dovolenku a rozptýlenie nájde v podobe takmer dokonalého muža, ktorý má jednu chybu ‒ nechce sa viazať. Postupne však Amanda prichádza aj na iné chyby či tajomstvá, ktoré tento záhadný muž skrýva. Na svoju minulosť nie je hrdý ani on, ale ani Amanda, ktorú tiež ťaží jedno tajomstvo... ktoré je temnejšie, než sa mohlo zdať.

„Koľkokrát môže zúfalý chlap povedať, že ho to mrzí, aby neprestal byť príťažlivý?‟ (s. 43)

Michaela Zamari si získala touto knihou moje srdce, pretože som posledné strany preplakala, počas celej knihy som sa smiala, bavili ma slovné hračky a také to bláznenie protagonistov, opäť raz exotická atmosféra, rôzne výlety či fóbie, a to všetko okorenené veľkou dávkou napätia, dobrodružstva a riskovania.

Postavu Amandy mali čitatelia možnosť spoznať už z predchádzajúcej knihy, čiže nebolo také ťažké si ju obľúbiť a venovať jej charakteru plnú pozornosť. Navyše, ani tajomný muž, ktorý jej robil spoločnosť, nebol až taký dokonalý, nebol ospevovaný ako poloboh, autorka síce zvýrazňovala jeho dokonalú fyzickú stavbu, ale vôbec to nepôsobilo rušivo. Taktiež stavila na prerozprávanie deja z dvoch pohľadov, čo bol absolútne skvelý ťah, ktorý dodával deju ešte väčšie napätie.

Priznanie bolo romantické (ku koncu až desne romantické, až sa vo mne vzbúrili všetky hormóny a ledva som to cez ten plač dočítala), vášnivé, smutné, tajomné, radostné, bláznivé a temné. A celá tá temnota sa akoby postupne odkrývala a čitateľ (vlastne čitateľka) si ju doslova začne užívať.

„Čo ak skončím tam dole?‟ zhrozene som pozrela pod okraj, kde sa končila podlaha drevenej búdky.
Ben sa usmial a s prísľubom: „Tak si ťa nájdem,‟ ma postrčil do neznáma. (s. 50)

Autorka skvelo vystihla aj charakter daných postáv, ich výčitky, spomienky, prízemné chute či zamilovanosť, vyhliadky do budúcna, no viackrát dvíhala aj varovný prst, aby všetko krásne jedného dňa sa nestratilo, pretože pravda bolí... Omnoho viac tá, ktorá pochádza z minulosti a ktorá formovala našu podstatu.
Na konci nechýbal ani zoznam piesní, ktoré sprevádzali autorku pri písaní príbehu.

Knihu som si zamilovala ‒ postavy, dej, atmosféru, tajomstvá, vyrovnávanie sa s minulosťou, prítomnosť, ale aj budúcnosť, ktorú autorka viac rozvinula do detailov. Všetky otázky, ktoré sa počas knihy vytvorili, zodpovedala, nevyskytlo sa žiadne hluché miesto, akcia sa perfektne dopĺňa s vášňou, ktorú čitateľka postupne nasáva a nasáva, až jej nakoniec podľahne...

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujem autorke.