Podivuhodná kniha, ktorá vyčistila more - Beatrix Zaťková // recenzia

Krásna obálka zrkadlí krásu malých okamihov všedného života. Na prvý pohľad nás knižka zaujme vďaka zaujímavému názvu a dizajnu príjemnému našim očkám. Rozpútava vojnu otázok v našej hlave. S nadšením ju chytíme do ruky a premýšľate, čo asi ponúka. No keď ju otvoríme, už niet cesty späť.

Knižka predkladá štyri príbehy štyroch ľudí v rôznom štádiu ich nevydareného života. Každý z nich sa však podivuhodným ba až zázračným spôsobom dostane ku knižke, ktorá ho zachráni.  Osudy týchto štyroch osôb sú čiastočne prepojené. Nemusíte sa báť, že každých dvadsať stránok bude patriť inému hlavnému hrdinovi (či hrdinke) a vy sa stratíte  v spleti neobyčajných postáv, ktoré nemáte šancu udržať v hlave. Konečné zablúdenie v množstve informácii a postáv pri tejto knižke nehrozí. Autorka očividne myslela aj na čitateľov a priblížila nám svet z rôznych perspektív aj bez toho, aby nás zmiatla rozmanitosťou poznania.

Knižka ako celok nepredstavuje hrozbu. Nestraší veľkým rozsahom. Tým pádom sú tieto štyri rôzne príbehy krátke, ale zároveň zachytávajú vekto podstatné a zároveň sú tak odlišné. Neprišla som na žiadny detail, ktorý by mi v knižke chýbal. Všetko vystihovala úplne skvele.

Hlavné postavy sú svojské, temperamentné. Každá jedna je svojim spôsobom nešťastná, znudená, nevyrovnaná. Zrazu však každý z nich dostane šancu na úspech a našli to, čo im v živote chýbalo. Knižka opisuje hlavne vzťahy, avšak páčilo sa mi aj to, že tieto rôzne postavy v rôznom veku mali aj rôzne preferencie, zmýšľanie a postupy na presadzovanie svojho. Svet je ozaj malý a aj na takomto milom príklade môžme vidieť posolstvo, že nie je treba ľudí súdiť predtým, ako ich skutočne spoznáme. Pretože to je to, čo nás formuje. To zákulisie našich svetov, o ktoré sa neradi delíme s cudzími ľuďmi.

Mnoho ľudí totálne prepadlo tejto knižke. Je plná humorných situácii, ľahkosti, irónie, ale aj nešťastných osudov, s ktorými môžete súcitiť a psychicky sa snažiť pomôcť a vymyslieť plán na úspech. Dej ubieha veľmi rýchlo, a tak na prílišné fantazírovanie nie je čas, avšak niektoré situácie a správanie sú ozaj na zamyslenie. Knižka je nie len plná strastiplných osudov, ale i povzášajúcich úsmevnýmch chvíľ

Knižka neradí len hlavným hrdinom, snaží sa poradiť nám ako čitateľom. Nebyť naivní, príliš pajední, príliš zaťažení na dodržiavanie určitých pravidiel, ktoré kedykoľvek spadnú,...

Na mňa mala knižka skôr upokojujúci a uspávací vplyv. Čítala som si ju pred spaním a premýšľala som, čo by sa asi tak mohlo stať. Bolo potom o to viac zábavné sledovať ako som sa mýlila, pretože knižka ide úplne iným smerom, ako ste si boli predstvovali. Je plná prekvapení a zvratov. Presne tak, ako je tomu aj v skutočnosti. Takíto jednoducho ľudia sú. Takto nepredvídateľný je ľudský osud.

Za knižočku veľmi pekne ďakujeme vydavateľstvu Motýľ. Objednávajte tu ;)

Veronika

Šepkár - Alex North (recenzia)

Ľúbil ju tak veľmi, ako ona ľúbila jeho, ale dar lásky a recept na ňu predstavovali preňho reč s cudzou gramatikou. (s. 115)

Po nečakanej smrti manželky sa Tom rozhodne spolu so synom Jakom presťahovať do dedinky Featherbank, do domu, ktorý im na prvý pohľad "učaroval".
Nič netušiaci sa ocitajú v centre diania, na mieste, kde bolo zavraždených 5 chlapcov, no vraha, známeho ako Šepkár, chytili. Len telo piateho chlapca nenašli...

Avšak stratí sa opäť chlapec. Chlapec, ktorý tvrdil, že za jeho oknom niekto šepkal.
A Jake sa začne správať akosi divne. Tvrdí, že za oknom počuje šepot...

V priebehu rokov som ti veľa ráz vravel, že sa niet čoho báť, že nič také ako netvory neexistuje.
Prepáč, že som klamal. (s. 10)

Alex North napísal temnú knihu, ktorá skrýva množstvo temných tajomstiev. Čitateľ je v okamihu zasadený do deja, autor nenecháva nič na náhodu a čitateľa oboznamuje zo začiatku so všetkým, čo potrebuje vedieť pre lepšiu predstavu. Nie je to klasický príbeh, ktorý naberá napätie, ale dej sa akoby miestami viac vliekol, no pritom vytváral ponurú atmosféru, ktorá sa vás chytí a nepustí.

Opisuje nielen hľadanie strateného chlapca, vyšetrovanie, hľadanie páchateľa, ale zároveň veľký priestor venuje aj stvárneniu psychiky postáv, a to hlavne psychiky malého chlapca.

Jake trpí nielen tým, že prišiel o matku, ale zároveň sa ťažko vyrovnáva so spoločnosťou, s hľadaním kamarátov, so vzťahom voči otcovi, ktorého veľmi ľúbi, no niekedy komunikácia medzi nimi viazne. Často sa uzatvára do svojho sveta, do sveta vymyslených osôb. Veľmi často dôveruje ľuďom a nie vždy im hovorí celú pravdu.

Svet je plný zlých ľudí. Plný zlých snov, ktoré sa nie vždy stanú, keď spíš. (s. 300)

I napriek tomu, že je Jake malý, tak mnohokrát bol významne popredu pred jeho otcom a chápal a vedel súvislostí, o ktorých nemal ako vedieť. Jeho psychika je stvárnená do najmenšieho detailu, ktorú postupne jeho otec odkrýva, avšak čitateľ má neustále pred sebou tajomstvá, ktoré mu autor nehodlá sprostredkovať.

Spolu s vyšetrovacím tímom zachádzame aj do minulosti, stretávame sa so Šepkárom, odkrývame rodinné tajomstvá, problémy, zachycujeme ťažký posun v živote malého dieťaťa, keď mu zomrie matka. Vyrovnávanie sa s jej smrťou, komunikácia s otcom, ktorá naráža do múrov, nepochopenie zo strany iných ľudí.
V rámci postáv autor vytvoril rôzne typy, ktoré buď čitateľa budú fascinovať, alebo znechucovať. Ľudia s rôznymi záľubami; ľudia, ktorí trpia závislosťou; zlí rodičia; osobnosti, ktoré majú zdeformovanú psychiku; ľudia, ktorí si zaslúžia "druhú šancu"...

Niekedy ľudia chcú, aby boli veci komplikovanejšie, než v skutočnosti sú. (s. 95)

Autor nesadil len na klasickú vlnu strachu, ktorú by ste mali pri čítaní pociťovať, ale zároveň odkrýva aj iné nástrahy života, psychiky, či toho, že to, čo robíme, má značný vplyv na druhých ľudí.

V knihe nájde čitateľ potrebnú dávku strachu, napätia, alkoholizmu, šepotu, ale zároveň aj vyrovnávania sa so životom, smrťou, hľadanie zmyslu života, lásku - otcovskú či aj inú, nazretie do minulosti hlavných postáv a zároveň množstvo tajomstiev, pri ktorých vás zamrazí.

Alex North sa vyhral nielen so stvárnením postáv, ale zároveň aj s čitateľovou mysľou, ktorej dal "voľnú ruku", aby si mohla dotvoriť svoju verziu príbehu.

Šepkár je teda pozoruhodná kniha, v ktorej nájdete dávku trileru, krimi, ale zároveň aj psychológie či hororovej atmosféry. Získa si vás nielen zvláštnou atmosférou, ale zároveň aj celkovým prevedením. Medzi knihami tohto žánru teda vyniká nielen námetom, ale zároveň aj skvelým spracovaním od vydavateľstva Lindeni. Ak po nej siahnete, tak mi verte, nebudete ľutovať.

V minulosti nemal nič, čo by sa dalo zachrániť, a nič hodnotné pre budúcnosť, čo by sa dalo zachovať. (s. 202)

>Sima< 

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite tu.

Cudzinec z papiera - Ivica Ďuricová (recenzia)

Ležali sme tam potichu spoločne ja a on. Ja a Cudzinec, ktorý tu bol, i keď tu nebol. Obklopovala ma jeho vôňa a vo mne rástol pocit istoty a bezpečia, vďaka ktorým som do pár sekúnd zaspala. (s. 192-193)

Asi každá žena v sebe nezaprie aspoň kúsok romantiky. Čo takto si predstaviť, že zdieľate byt spolu s niekým iným, s mužom, ktorého identitu nepoznáte, nikde ste sa nevideli, len jednoducho byt prenajímate a míňate sa v ňom.

Vy ste v byte počas víkendov, on zas počas týždňa. 

Všetko sa však zrazu zmení a jeden nápis na papieru zmení aj pohľad týchto dvoch ľudí na situáciu, v ktorej sa ocitli.

Liana je úspešná žena, ktorá sa mužom páči, avšak ju nezaujíma žiaden konkrétny, nakoľko sa jej stala jedna nemilá udalosť, ktorá zmenila jej pohľad na život, na mužov, na sľuby, na slová...

Žije v Trenčíne, pracuje v Bratislave a vypísala viacero pravidiel, podľa ktorých sa má jej spolubývajúci riadiť. Ten však jedno pravidlo poruší a Liana mu nechá nahnevaný odkaz.

Cudzí spolubývajúci jej však odpíše. 

A ona jemu zas.

A zas.

A zas.

Raz mi niekto sľuboval večnú lásku. No boli to len slová, pretože dnes tu vedľa mňa nestál. Ani  vtedy tam nestál, keď mal. (s. 49)

Jednoduché krátke stickery sa však menia na dlhšie listy a obidva odkrývajú najtajnejšie tajomstvá cudziemu človeku, ktorého nikdy nevideli, hoci bývajú na rovnakom mieste.

Prečo ich to však k sebe tak ťahá? Aké tajomstvá ešte "vyplávajú" na povrch?

Po roku však príde čas odovzdať si kľúče a oni sa budú tomu druhému pozrieť do očí a nájsť odpoveď na dôležitú otázku. Dá sa zamilovať  do niekoho, koho ste nikdy nestreli, iba ste si s ním vymenili pár intímnych listov?

Ivica Ďuricová už od začiatku vtiahne čitateľa do deja. Svojím ľahkým štýlom a tajomnosťou dokáže u čitateľa vzbudiť záujem. Jej štýl je okorenený nielen vtipnými situáciami, pri ktorých sa nahlas zasmejete, ale zároveň autorka stavila aj na slabšiu stránku čitateľa, na emócie, ktoré vyvolajú plač, neschopnosť porozumieť. 

Dá sa milovať dvoch mužov naraz? Viete rozdeliť svoje srdce? A je v poriadku, ak tomu druhému dáte iba polovicu? (s. 205)

Spolu s postavami odkrývame jedno tajomstvo za druhým. Dej príbehu nezachytáva iba listové správy, ale zároveň autorka opisuje mesto Trenčín, jeho dominanty, krásne miesta, až máte chuť sa zbaliť, odviezť sa do Trenčína a preskúmať všetky jeho krásy.

V diele viackrát odbočuje a zameriava sa na Lianinu prácu, na jej vzťahy, problémy, myšlienky či "úchylky" - ako napr. na knihy. 

Lia je postava, ktorú nejde si nezamilovať. Sarkastická, ale rozumná. Krásna, ale zároveň vie, kde končia a začínajú jej hranice.

Kde je tá hranica, keď vám niekto začne byť blízky? Môže byť virtuálna? Môže byť niekto anonymný z diaľky bližšie ako ktokoľvek, kto je vám fyzicky blízko na milimeter? (s. 187)

Cudzinec z papiera je teda nielen krásny príbeh plný smiechu, smútku z odkrývania tajomstiev, ale zároveň je to aj príbeh, ktorý si získa srdcia svojich čitateľov. Jej "kabelkový formát" bude vyhovovať každej, ktorá nestíha, tak si môže zobrať knihu do autobusu a prečítať pár strán.

Kniha je doplnená SMS-kami medzi Lianou a Ninou - kamarátkou, ktorá jej dohodila spolubývajúceho. Listami, ktoré sa dajú ľahko odlíšiť od klasického textu knihy, či už tým, že sú kurzívou, alebo, že sú okolo nich ornamenty.

Cudzinec z papiera je teda knihou, ktorú prečítate na jeden nádych, no pritom v sebe skrýva množstvo emócií, ktoré musíte spracovať a ktoré budú na vás veľmi vplývať. 

A príbeh vo vás bude ešte dlho doznievať...

Čo sa stane, keď niekoho tak veľmi bezhranične a bezpodmienečne miluješ a on odíde? Kam sa podeje všetka tá energia? Čo s tým miestom, ktoré už nikdy nikto nebude vedieť zaplniť? Čo s tou obrovskou dierou v srdci? (s. 144)

>Sima<

Za poskytnutie knihy ďakujeme samotnej autorke, ktorú môžete sledovať aj na jej instagrame. 

Vzala si mi všetko - Simona Rošková (recenzia)

Minulosť treba nechať odpočívať a nie oživovať. (s. 289)

Simona Rošková prichádza s ďalšou knihou, ktorá sa opäť týka veľmi citlivej témy.
Renáta nie je typickou milujúcou matkou. Svojej Johanke robí zo života peklo, pretože ju jej otec opustil a ona vo svojej dcére vidí jeho črty. Johanka trpí nedostatkom lásky, pokúša sa o jej priazeň, ale vždy to skončí rovnako. Hnevom, krikom, nenávisťou a plačom.

Johanka závidí svojej kamarátke mamu Michaelu, ktorá je úplný opak jej maminky.
Michaela je milujúca matka, ktorá sa po smrti manžela snaží postaviť na nohy, zároveň chce byť svojej dcére vždy po ruke a nechce, aby trpela nedostatkom lásky, pohladenia či podpory.

Michaela a Renáta - dve odlišné ženy, no zároveň dve kamarátky, ktoré občas spolu zájdu na prechádzku, bývajú skoro vedľa seba, majú odlišnú výchovu, no ich priateľstvo je nerozlučiteľné. Keď trpí jedna, druhá sa jej snaží pomôcť, podporiť, poradiť.

Avšak jedného dňa sa všetko skomplikuje a Renáta sa rozhodne urobiť jedno závažné životné rozhodnutie, ktoré všetko zmení. Zmení sa všetko na zlé, alebo je šanca, že toto všetko bude mať šťastný koniec? Veď ako pre koho...

Jej život je jedno veľké divadlo a ona sedí v prvom rade. (s. 271)

Simona Rošková vytvorila silný príbeh plný kriku, vyrovnávania sa s alkoholovým opojením, drsnej výchovy, plný plaču za stratou muža, ale zároveň aj za nedostatkom materinskej lásky, plný nedostatku lásky, zlých rozhodnutí, zábavy, drsnej reality...

Renáta je zobrazená ako matka, ktorá sa o svoju dcéru nestará, neprechováva k nej vrúcnu lásku, neobjíma ju, nepohladí, nepobozká. Johanka je na druhej koľaji, ak vôbec na nejakej je.
Renáta sa zaujíma iba o svoje prízemné pudy, o zlé rozhodnutia, ktoré jej do života prinesú kopu otázok, no aj kopu problémov.
Myslela si, že je ženou, ktorú muž neopustí, ale bude sa k nej správať ako k bohyni. Vo svojich predstavách však narazila o múr a musí sa postarať o dcéru sama. Jej otcovi bráni styku s dcérou, no neskôr zmení názor, nakoľko na jej východu sama nestačí a občas si aj ona potrebuje "vyhodiť z kopýtka".

Autorka veľmi detailne opísala každú myšlienku, povahu Renáty. Čitateľ si mohol ľahko domyslieť jej vnútorný svet a zároveň si detailne predstaviť situácie, ktoré autorka opisovala. Cigaretový dym, fľaše od alkoholu, Johanka zavretá za dverami, jej plač, zúfalé výkriky o pomoc.

"Viem, že  nie som dobrá matka, ale neviem, čo mám robiť,"... (s. 44)

Kniha je rozdelená akoby do dvoch častí. Jedna opisuje Renátu a jej dcéru, užívanie si života, nové známosti, kamarátstvo s Michaelou.
V druhej časti sa ocitáme o 17 rokov neskôr, keď je z Johanky mladá žena, ktorá stojí zoči-voči viacerým životným otázkam a rozhodnutiam.

Prvá časť je viac dynamická, opisná, kým druhá časť je skôr o výsledkoch, ktoré nastali po "výchove", a ako sa ľudia zariadili po Renátinom rozhodnutí. I keď aj v druhej časti sa ocitáme v dynamickom prostredí, autorka stavila na inú strunu čitateľových pocitov. Kým v prvej časti stavila na nenávisť, plač, výkriky, tak v druhej už sa snažila čitateľa usmerniť, aby sa posnažil dej príbehu a jednotlivé postavy chápať a ľutovať, i keď ľútosť prichádza neskoro...

Veľmi oceňujem koniec, ktorý sa zameria nielen na čitateľove city, ale zároveň ponúka aj akýsi nový začiatok a nejakú očistu v tom, že, ako sa hovorí, karma je zdarma.

Simona Rošková vytvorila teda veľmi silný a čitateľný ženský román, ktorý zamáva s čitateľovými citmi, ale zároveň poukazuje na to, že ako sa človek správa, tak sa správajú aj ľudia k nemu.
Knihe prospel aj formát, kde je menej písmeniek na stránke, vytvára to tak lepšie a hmatateľnejšie napätie, keď prevraciate stránku za stránkou.

Bola zvyknutá na samotu, no dnes ju prežívala akosi inak. Viac sa jej zažrala pod kožu. Nalepila sa na ňu a nechcela ju pustiť. Snažila sa otvoriť svoje zatrpknuté srdce, no čo ako sa snažila, rana bola príliš bolestivá. (s. 203)

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujem samotnej autorke, ktorú môžete sledovať aj na jej instagrame. 

Podvodníčka - Kristína Ježovičová (recenzia)

Uvažovali ste niekedy o tom, že na svete existuje niekto, kto sa vám podobá? Akoby ste boli pokrvní príbuzní, dvojičky, no nič vás nespája?
Dve takmer navlas rovnaké ženy sa raz na letisku stretnú.
Jedna z nich zúfalo potrebuje vymeniť život a urobí všetko pre to, aby sa jej to splnilo. Dokáže však toto klamstvo priniesť niečo dobré? Kto bude víťaz a kto porazený?

Kristína Ježovičová je skvelá autorka románov. Vo svojej staršej knihe nie je o nič horšia ako v jej nových. Stále dokáže čitateľa zaujať a vytvoriť napätie.

Theresa sa prebúdza dezorientovaná, bez pamäti, v priestore, ktoré nepozná, v rodine, ktorej tváre jej nič nehovoria. Nespája si s nimi žiadne zážitky či pocity. Snaží sa spomenúť si na všetko, čo sa odohralo v jej živote a pomaly si skladá myšlienky do celku.

Ako rodená Nemka začína používať slovenské výrazy a na zmätenosti jej pridáva aj fakt, že si všetci myslia, že predstiera stratu pamäte.

Ako však čas plynie, Theresa si uvedomuje, že bola podvedená a nasadená do role, ktorú naozaj nechcela. Po nie príliš pozitívnej minulosti sa musí vyrovnať nielen s problémom, do ktorého sa dostala, ale aj s citmi, ktoré nečakala.

Postupne sa dostáva do tajomstiev rodiny svojej dvojníčky, odkrýva neželanú, ale zúfalú túžbu po mužovi, ktorého si pravá Theresa v rámci obchodných a rodinných vzťahov musí zobrať, ak chce dostať peniaze po otcovi. Príde rodina von Wilmersovcov na tento manéver? A čo vlastne všetko skrývajú?

Autorka opäť stavila na klasický príbeh plný tajomstiev, lásky, túžby, bádania po nepoznanom, neželanej vášne, ktorá prerastie do niečoho úplne iného, než sa na prvý pohľad zdalo, ale zároveň rozoberá aj témy ako posadnutosť, zrada, vypočítavosť.

V jej knihe nechýba klasické napätie, ktoré udržuje pozornosť čitateľa až do konca, snaží sa svojim postavám dať určitú "osobnostnú stránku", i keď občas sa jej to vymyká a niektoré postavy potom sú trošku ploché.

Čo ale nemožno autorke vytknúť je romantická linka, pri ktorej opíše začiatok, priebeh a aj koniec vzťahu (resp. budúcnosť). Nestavia iba na klišé veciach, ale snaží sa im vyhýbať.

>Sima<

Za knihu veľmi pekne ďakujem samotnej autorke. Môžete ju sledovať aj na jej instagrame.

Keď svrčky plačú - Charles Martin // recenzia

Keď poviem ,,srdce", čo sa vám vybaví? Možno len orgán pravidelne tlčúci vo vašej hrudi, možno digitálny emotikon vo všetkých možných farbách, ale možno aj láska, neha a úsmev, niečo pozitívne. Kniha o srdci a zo srdca je skutočne dokonalý popis k tejto neobyčajnej knižke. Kižka aj napriek svojej pochmúrnosti a smutnému posolstvu je práve zmesou lásky, nehy a úsmevu.

,,Každé srdce má dve časti - tú, čo pumpuje, a tú, čo ľúbi."

Táto knižka vás jednoznačne zaujme už obálkou. Srší z nej niečo hlboké a na prvý pohľad jednoducho viete, že knižka nebude o ničom, ale že bude skrývať obrovské množstvo myšlienok a nápadov. Obálka presne vyjadruje nádych celej knižky. Je skutočne hlboká ako samotné jazero na nej a osamotený veslár je naozaj taký osamotený.

Knižka je písaná z pohľadu amerického kardiochirurga. Opisuje jeho cestu k medicíne, jeho súkromný život, jeho útrapy, osamotené premýšľania, spomienky a strachy. Reese je neobyčajná postava s veľkým srdcom, aj keď príšerne tvrdohlavý. Má však zmysel pre férovosť. Knižka opisuje, ako sa človek mení v závisloti od faktorov, ktoré naňho vplývajú. Či už je to slnko, či mraky.

Reesovi však cestu pretne malinké zlaté sladké dievčatko menom Annie. Aj napriek svojej nepríjemnej diagnóze je živá, hravá, šikovná, inteligentná a svojou nevinnosťou a jemnosťou krásne dopĺňa dej.

Knižku dopĺňajú aj mnohé ďalšie príjemné postavy. Či už je to Cindy, teta Annie, alebo Charlie, Reesov švagor, a mnohí ďalší, ktorý svojimi názormi a postrehmi obzvláštňujú tento príbeh.

,,Najdôležitejšie zo všetkého je srdce. Žena môže byť bohyňou lásky, možeš s ňou mať toľko šialeného sexu, koľko tvoje telo zvládne,... Láska nie je nástroj, ale nástrojom nie je ani ženské srdce. To, o čom hovorím, v tom tvojom časopise nenájdeš."

Útržky Reesovych spomienok nie sú chronologicky radené. Skáče od súčasnosti k minulosti, preplieta a analoguje jednotlivé obrazy, avšak možno je skutočne veľmi jednoduché sa v knižke stratiť, hlavne na začiatku pri nepozornom čítaní, no odvážim sa tvrdiť, že pokiaľ sa naozaj zahĺbite, nič vás nevyvedie z rovnováhy. Tiež si myslím, že inak ako obľúbiť si túto emóciami nabitú nádheru to ani nejde. Nemôžem považovať tento výtvor za pomaly plynúci, ale ani rýchlo. Je to dokonalý zlatý stred. Nenájdete tu žiadne nudné zdĺhavé opisy a kapitoly tiež nie sú dlhožicné cez pol knižky.

Tento príbeh opisuje krásu remesla, krásu prírody, krásu krehkého ľudského života. Aj keď dokáže čitateľa rozosmútiť, dokáže ho aj rozveseliť, dokáže ho naštvať, dokáže ho prinútiť myslieť,... no a toto množstvo vplyvov sa tu strieda jedna rodosť. Každý si môže prísť na svoje. Taktiež knižka obsahuje veľa medicínskej terminológie, avšak netreba sa nechať zastrašiť. Autor tieto pre nás často neznáme slová veľmi výstižne, jednoducho a pochopitešne vysvetľuje. Dokonca až tak, že si tým získa vašu plnú pozornosť a vo vás vŕta taký ten červíček zvedavosti, ktorý vám hovorí, že chcete vedieť viac.

Niekedy je velikánskym benefitom chytiť do ruky knižku a uvedomiť si, aké dôležité je dbať na zdravie nie len fyzické, ale hlavne zdravie v našich vzťahoch, aj v tomto uponáhľanom svete. Táto knižka sa nikde nenáhli. Ako celok je to rozvlnená voda v jazere, ktorá má svoje vlastné tempo. Nie je to žiaden hurikán. Raz príde búrka, všetko rozmetá, ale v zápätí je hladina opäť pokkojná a tíši samotu.

,,Srdce je nielen najnezištnejším orgánom, ale aj najodvážnejším a najvernejším."

Táto knižka v každom smere dáva zmysel a je ideálnym čítaním na tieto blížiace sa jesenné večery. Ochladzuje sa nám za oknami. Kedy ak nie teraz je ten najkrajší čas na čítanie? Vezmite si do ruky knižku, uverte si voňavý čajík, zapáľte si krásnu sviečku, zabambušte sa do teplej deky a vychutnajte si príbeh, ktorý stojí za to.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme AlbatrosMedia. Objednávajte tu. Prajeme vám krásne čítanie.

- Veronika - 

Negativita sa (ne)nosí

Stretli ste sa už niekedy s tým, že niekto na vás, obrazne povedané, nakričal aj cez internet, že ste danú knihu nepochopili, ste príliš mladí, starí, nevzdelaní, aby ste pochopili posolstvo, ktoré kniha má, no a tým pádom nie ste oprávnení knihu hodnotiť negatívne? A nie je to tak trošku obmedzovania ľudskej slobody, vyjadrovania a tým pádom je to napádanie daného človeka?

Negativita (iné názory od väčšiny) sa jednoducho v tomto knižnom svete "nosí". Knihomoli, blogeri, recenzenti, hocikto, kto vyjadrí odlišný názor ako väčšina, sú za svoj názor "bombardovaní" zlými a hlavne "útočiacimi" slovami. Prečo to tak je?

Knihomoľ je človek, ktorý si stojí za svojím názorom, vie si ho obhájiť, no keď príde niekto ďalší, kto s ním nesúhlasí, tak sa nevie brániť, a tak začne na daného človeka útočiť. Je tu teda na mieste otázka, kde sa vytratila tolerancia, empatia, pochopenie...?!

Ako sa hovorí: "sto ľudí, sto chutí", no niektorí jedinci nemajú pocit, že táto veta platí.
Knihomoľ A si myslí, že kniha je dokonalá, poučná, postavy sa správajú vzorne, kniha je úplný bestseller.
Knihomoľ B si to však nemyslí, má svoj názor, vie si ho obhájiť, nie každému sa páči to, čo ostatným. Nie každý sa vie vžiť do danej postavy, nie každý chodí rovnako oblečený, nie každý vie pochopiť správanie iného, nie každý má rovnaké myšlienky.
Avšak knihomoľ A sa začne do knihomoľa B navážať, že knihu nepochopil, je nevzdelaný a nemá oprávnenie takého niečo tvrdiť.

Odkiaľ však knihomoľ A získal také presvedčenie, že knihomoľ B sa mýli a nechápe zmysel tej či onakej knihy? A čo ak sa mýli knihomoľ A?

Túto tému som už načrtla v článku Knihomoľ v tejto dobe, no čoraz viac silnie tendencia, že si knihomoli potrebujú "hájiť" svoje obľúbené knihy a tým pádom napádať tých, čo s nimi nesúhlasia. Kde sa v nich berie také presvedčenie, že to, čo si myslia oni, je správne? Lebo je to trend, lebo s nimi súhlasí väčšina? A viete vy vôbec, že aj väčšina sa môže mýliť?!

Kde by sme dospeli, keby sa každému páčilo to isté. Kritici by nemali čo kritizovať, ľudia by boli ako klony, nemali by svoju osobnú stránku, neboli by ničím zaujímaví, ničím iní.

Autor dielo napíše preto, lebo potrebuje dať svoju fantáziu na papier. Potrebuje písať, potrebuje nájsť smer, potrebuje "vyliať"  svoju dušu. No zároveň si musí byť autor vedomý, že nie každý knihu bude milovať. Tak isto ako nie každý počúva pop, tak isto nie každý miluje presladené romány.

Na jednej strane autori, ktorí nedokážu prijať kritiku diela, na druhej strane knihomoli, ktorí nedokážu prijať fakt, že niekomu sa ich obľúbená kniha nepáčila. Ani jedna,  ani druhá strana nie sú dobré. Každý autor, ktorý nedokáže prijať kritiku, nie je pre mňa autor. Ľudia nie sú neomylní, ľudia sa musia pochopiť, ľudia sa musia zlepšovať a kritika ich posúva vpred. Ukážte mi autora, ktorý na vás nakričal, že ste niečo nepochopili. Ja vám ich ukážem! (Ale zároveň ukážem aj tých, čo vedia prijať kritiku a dokonca za ňu poďakovať, vďaka za takých!)

A knihomoli nie sú o nič lepší.
Jediný, kto nepochopil dielo, si ty! Ty, ktorý píšeš niekomu, že to nechápe, že jeho názor je zlý. A prečo? Lebo TY si nepochopil proces čítania, TY si nepochopil, čo čítanie má priniesť do života, TY si nepochopil autorov zámer, TY si nepochopil, že ľudia sú rôzni a tým pádom si TY nepochopil, že nie každému sa páči to, čo tebe. Začni hľadať na svojej strane chybu a potom uvidíš, že život nie je iba biely, ale aj čierny. Nie každý má rovnaké názory, nie každý je "uspokojený" s dejovou linkou nejakého príbehu.

Chápem, že sú aj negatívne komentáre, ktoré sú úplne nezmyselné a vtedy naozaj môžeme povedať, že čitateľ nepochopil knihu, no existujú aj prípady, kedy čitateľ knihu pochopil, no jednoducho ho nezaujala a nepáčila sa mu. Snáď ho preto nebudeme napádať. Alebo?

Ak si myslíš, že tade vedie cesta, tak potom si to TY, ktorý je povrchný čitateľ a nemáš právo súdiť niekoho iného, keď sám nevieš v sebe nájsť toleranciu. Preto tvoj názor nikoho nezaujíma a je nepodložený. Veď predsa najlepšia cesta, ako obhájiť to, čo tvrdíš, vedie cez urážky na inú osobu.

>Sima<