štvrtok 23. mája 2019

40 dní pešo do Jeruzalema - Ladislav Zibura (recenzia)

Ladislav Zibura, ako český cestovateľ, nie je pre Slovákov až takou veľkou neznámou. Už od malička ho to lákalo - preskúmať svet, chodiť pešo, prekonávať svoje možnosti, objavovať novú kultúru, svet, spoznávať nových ľudí.

Vydal už tri knihy, ktoré zachytávajú tieto jeho tajuplné cesty, a ktoré vynikajú aj krásnymi obálkami, ktoré vás na prvý pohľad zaujmú a hlavne upútajú vašu pozornosť.

Od obálky sa dostávame k jednotlivým stránkam a odrazu na nás začne dýchať dobrodružstvo, nová kultúra, úsmevné momenty, ktoré v nás evokujú ilustrácie, ktoré skvelo nielen dopĺňajú príbeh, ale umocňujú aj celkový zážitok.

Od ilustrácií je to už len malý krôčik k samotnému deju, no a celkovo to vytvára veľmi čitateľnú, vtipnú knihu, ktorá si rozhodne získa vaše "cestovateľské srdce", nech už je také, ktoré túži po dobrodružstve a vydá sa ho hľadať, alebo len niekde v hĺbke by takéto dobrodružstvo chcelo zažiť.

Ilustrácie, rôzne tipy od samotného autora (čomu sa vyvarovať, čo je potrebné v deji vysvetliť a pod.) a samotný dej tvoria celok, ktorý je dobre stráviteľný, a duša čitateľa sa obohatí nielen o cestovanie, ale zároveň si obohatí svoje vedomosti a na chvíľku sa vyberie do krajiny, v ktorej je nehorázne teplo.

Zibura opisuje svoje dojmy z cestovania veľmi živo a nič neprikrášľuje. Netvári sa tak, že o krajine a ľuďoch treba povedať len to najlepšie, ale veľmi reálne opisuje všetky svoje zlé a dobré zážitky, ktoré obohacuje smiechom, ľahkosťou, iróniou, sarkazmom a niekedy aj takým "je mi to jedno".

V tejto knihe sa teda čitateľ vydáva na cestu s Ladislavom, objavuje nové miesta, číta o tom, ako sa Ladislav správa k druhým ľuďom, ako sa oni správajú k nemu, ale zároveň píše aj o obyčajných hlúpostiach, ktoré sú síce možno v príbehu nepodstatné, ale akosi vám pripadá potom dielo bližšie. Zoberme si ako príklad to, keď opisuje, aké má ubolené nohy, ako sa mu tvoria pľuzgiere a pod. Málokedy sa dostanete do kontaktu s takouto knihou, ktorá vám nič nezatajuje a všetko vám podáva príliš reálne, príliš do detailov. Veď v ktorej knihe ste o podobných strastiach = zbytočnostiach už čítali?

Autor zdôrazňuje veľkú pohostinnosť ľudí, ktorých počas putovania stretol. Opisoval, ako ho sami pozývali na čaj, ako mu ponúkli miesto na spanie, ako ho zavolali do rodiny, ako mu dali najesť, napiť, ako ho brali k sebe a správali sa k nemu úctivo, takmer akoby bol súčasť rodiny.
Veľmi pekne teda vykresľuje pomery, aké fungujú v Turecku, Izraeli, Sýrii či celkovo vo svete. Približuje nielen pohostinnosť cudzích ľudí, ale zároveň aj vojnu v Sýrii, nebezpečenstvo prespania u niekoho, strach, náboženstvo, ramadán.

Náboženstvo je v tejto knihe prítomné v každej podobe, autor taktiež vykresľuje situáciu v krajinách, problém migrácie, prechodov cez hranice. Ponúka nám svoje myšlienky a pohľady, ktoré si vytvoril na základe cestovania, spoznal ľudí, tradície, krajinu, a vie si vytvoriť teda názor, ktorý si vie aj obhájiť.

Často sa však dostávame aj do situácií, keď si "robí srandu" z iných, keď provokuje, keď nemá pravdu, no vie si to neskôr priznať a hanbí sa za to, čo zlé urobil.

Autor teda nedáva priestor len jeho púti, ale zároveň ponúka aj sondu do jeho vnútra, pocitov, ktoré prežíva. Veľakrát mi v knihe prišlo, že svojím vyjadrovaním si "zarába" na problém, no vedel sa vždy z neho akosi "vyhrabať".

Kniha je teda skvelou, rýchlo čitateľnou oddychovkou, ktorá je plná myšlienok o svete, o fungovaní sveta, o spoznávaní nových kultúr, ľudí, plná smiechu, radosti, irónie, ale taktiež plná myšlienok, názorov o cestovaní, či rád, ktoré je dobré, keď si uvedomíte skôr, ako sa vydáte na cestu.

>Sima<

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite tu.

utorok 21. mája 2019

Vox - Christina Dalcherová // recenzia

Žiadny hlas. Ani len najtichší hlások neujde slovomeru. Zráta všetko. Až do stovky. A po nej... po nej to pekelne bolí.

,,A tak som mala plán. Nádej."

Tento feministickopsychologicky dystopický ladený román americkej vedkyne, odborníčky na lingvistiku talianských a amerických dialektov, sa dostáva pod kožu. Pri čítaní zatajujete dych a dúfate, že keď prehovoríte, môžete prešvihnúť limit stovky slov bezbolestne.

Táto knižka opisuje radikálnu zmenu, ktorá zasahuje modernú Ameriku, z pohľadu mladej doktorky Jean. Opisuje jej každodenný život, všetky jej myšlienky, pretože tie jediné jej žiadny prístroj nezráta, jej strohé rozhovory s rodinou, jej povinnosti i vzdor.

Námet je úžasný. Chytľavý. Stačí vám pár slov anotácie a viete, že si ju pridáte na reading list. Vzbudzuje zvedavosť. Chcete vedieť, čo sa stalo Amerike, že takto ,,zdivočela". Chcete vedieť, ako sa dá žiť s chodubným denným prídelom nie jedla, ale slov. Chcete vedieť, či existuje šanca na pád tohto krutého režimu. Chcete vedieť, či sa mu niekto postaví. Chcete vedieť, kam až táto zúfalá situácia povedie. Chcete veriť v nádej.

Jean je doktorka lingvistiky, podobne ako samotná autorka. Táto stránka vedy a výskumu je v knižke opísaná naozaj reálne. Žiadne zbytočné obkecíky, ale realita presne taká, ako ju máte možnosť vidieť pri vstupe do laboratória. Vedcov ako mravce, no a nemáte šancu si zapamätať každučký nástroj, ktorý sa tam nachádza. Aká veľká je strata slov pre človeka, pre ktorého sú slová prácou aj koníčkom?

,,Muži sú dvojakí... Ozajstní chlapi a barani."

Členovia Jeaninej rodiny sú viditeľnými a svojskými postavami. Aj keď jej manžel Patrick pôsobí ustráchaným a pohodlným dojmom bez akéhokoľvek pomyslenia púšťať sa do nebezpečia či odporu, jej synovia sú hrdinami aj za otca. Aj cez túto Patrickovu opatrnosť som ho mala v príbehu celkom rada. Bol milý, úprimný, miloval Jean. Jednoducho len poslúchal rozkazy vlády, to by asi urobila väčšina. Nevymyslel si ich. Najstarší syn Steven bojuje v mene zákona, často sa preto s Jean hádajú, no zradil by preň svoju lásku, s ktorou sa plánoval oženiť? Hravé a roztomilé dvojčatá nemajú v knižke až taký veľký priestor, za to však Sonia ho vypĺňa aj za nich. Jean na nej naozaj záleží. O to viac, že sa jej na malej detskej rúčke ligoce podobný slovomer ako jej mame.

,,Už nevieme, kto sú muži a kto ženy. Naše deti dospievajú zmätené. Kultúra rodiny je narušená..."

Rutina tejto rodinky je poprepletaná rôznymi myšlienkami, ako napríklad o Jeaninej starej kamarátke Jackie a jej varovaniach o príchode ,,zla", o spomienkach, o jej rodičoch, o jej snoch,,.. Avšak, zaujímavé bolo sledovať, ako to v takej domácnosti so zamknutými knihami a počítačmi funguje. Pošta či hocijaký úradný dokument patrili výhradne do rúk hlavy rodiny, mužovi, otcovi. Do obchodu chodili výhradne ženy..... Žiadna káva s kamarátkami, žiadny knižný klub, žiadne učenie sa s deťmi, žiadne výlety, žiadne radovánky. Len povinnosti. Skákať okolo mužských zadkov.

,,Žene možno vziať veľa... Dokonca jej môžete vziať aj slová... Ale ak jej vezmete kamarátstvo, už hovoríme o niečom inom."

Knižka odráža celú mizériu tejto nepredstaviteľnej politiky. Konšpirácie a myšlienky s názormi, za ktoré by som lámala krky. Tento mužský svet ma ani na pikometer neočaril. Hneval ma a v mojej hlave šantí hurikán protestov. Idey prezentované skrz médiá, alebo samotné deti, ktoré len poslušne chodia do školy a uveria podobnému šarlatánstvu, ma neraz chceli od knižky odradiť. Z tejto patriarchálnej politiky sa stalo náboženstvo a všetci ho uctievali. No aj tak sa moja zvedavosť rozhodla otáčať stránky za mňa a knižku som mala prečítanú za jediný deň.

,,..ženy by mali poslúchať manželov? V dvadsiatom prvom storočí?"

,,Žena nemá právo hlasovať, ale má vlastnú sféru zodpovednosti a dôležitosti. Je Bohom vyvolená strážkyňa domova... jej postavenie anjela domova je najposvätnejšie..."

Chápala som Jeanino rozčúlenie i odpor. Modlila som sa za zázrak, zá kvapôčku nádeje, za kúsok slniečka na zamračenej oblohe. No príbeh sa len nabaľoval. Jean dostala možnosť opäť sa vrátiť k jej práci, no na čo, ak sa má po konci výskumu vrátiť k svojmu starému náramku a ďalej mlčať? Patrick v tom videl príležitosť, privilégium a možnosť zvýšenia slovnej kvóty. Jean však ako tvrdohlavá vedkyňa odmietala.

,,Chýbal mi výskum, knihy, spolupráca... Chýbali mi rozhovory. Ale najviac mi chýbala nádej."

Knižka naberá rýchly spád, no končí /pre mňa/ typicky americky. Ba až priam zázračne. Knižku som mala aj nemala rada, bolo to s ňou ako na horskej dráhe. Avšak za polovičkou som ju nevedela odložiť. Nakoniec ma sklamal záver, ktorý prešiel ako strela, ani som sa nespamätala. Všetky prekážky žmurknutím oka stratili dôležitosť a jedoducho sa rozplynuli. Ha.

,,Neexistuje spôsob, aby som vyhrala, ale  existuje spôsob, aby som sa cítila ako víťazka"

Nad touto knižkou sa ešte dlho budem zamýšľač, pretože nesie niečo z temnej ale aj z tej svetlej strany. Drieť bez pochvaly či povzbudenia by nemal byť životný cieľ ani smer. Žena v domácnosti sa tak ľahko z ľudského povedomia nevytratí, istá nerovnosť bude svet rozkladať vždy.

Za knižku ďakujeme. Objednávajte tu.



,,Spánok je fantastický zmizík, kym trvá."

- Rony -

utorok 14. mája 2019

Líštička - Martina Jakubová (recenzia)

Máte rady (poväčšine ženy) ženské romány? Tak tu mám pre vás jeden skvelý tip, navyše od slovenskej autorky!

Kniha Líštička nie je prvotinou Martiny Jakubovej, takže ju nemám s čím porovnať, no musím priznať, že vás nenechá chladnými.

"Len ty sama sa musíš rozhodnúť, čo urobíš ďalej so svojím životom. Ale nezahoď šancu byť šťastná len preto, že sa bojíš, čo by si o tebe pomysleli iní. Tí, čo ťa majú naozaj radi, pochopia. A na ostatných nezáleží..." (s. 265)


Lístička je knihou, ktorá sa zaoberá láskou, ktorá sa objaví na najčudnejších miestach, najneočakávanejších momentoch, alebo v momentoch, keď ostávajú oči iba pre plač.
Hlavná hrdinka tejto knihy v okamihu, keď si myslela, že zákerná choroba ukončí jej mladý život, spozná svoju osudovú lásku a bezhlavo sa zamiluje.

Lenže osud má s Katkou (Líštičkou) iné plány. Jej sny sa v istom okamihu začnú rúcať a ona musí vytriezvieť. Odrazu má pocit, že všetko okolo nej, je len jedno veľké klamstvo a ľudia okolo nej len úbohí herci.
Komu však naozaj na nej záleží a kto sa s ňou iba zahráva?
Sklamaná Lístička musí zistiť pravdu a nájsť svoje skutočné šťastie.

Túžiť po nej, keď bola len nedosiahnuteľným snom, bolo ťažké. Ale žiť s vedomím, že bola na chvíľu naozaj moja, a potom ju zase stratiť... Netušil som, ako by som to zvládol. (s. 178-179)


Musím priznať, že kniha ma zaujala hlavne obálkou a názvom. A to je už veľmi dobrý základ, aby ste si prečítali knihu, no nie?
Martina Jakubová vás v tejto publikácii prevedie do sveta plného lásky, priateľstva, nenávisti, sĺz, ale aj smiechu.

Každá jej postava má v sebe určitý charakter, ktorý je viac-menej sympatický. Autorka sa však pri tvorbe postáv nezamerala na ich vonkajšok, ale skôr na vnútorné pocity a čitateľovi poskytla dva rôzne pohľady, ktoré neboli síce označené kapitolou, ale hneď ste si na základe toho, aký rod daná postava použila, dokázali zaradiť myšlienky k postave.
Táto stratégia bola, podľa mňa, veľmi dobrá a skvelo dopĺňala príbeh. Často sa teda čitatelia stretnú so situáciami, keď jedna postava končí, no ďalší odsek/kapitolu už začína ďalšia. Pozrieme sa teda na situáciu v dvoch pohľadoch a to nám dovolí vytvoriť si komplexnejší príbeh, pocity a myšlienky daných postáv.

"...Nezvládnem okolo seba šťastných ľudí, ktorých život ide napriek všetkému ďalej. Neber to, prosím, tak, že vám ho neprajem. Nie. Len to teraz jednoducho neznesiem." (s. 213)


I keď sa viac autorka zamerala na psychiku postáv, tak niekedy len náznakom, pár vetami či slovami, spomenula nejakú vonkajšiu vlastnosť.
Pri niektorých postavách sme dokonca ani nevedeli, ako vyzerajú, i keď zohrali veľkú úlohu v deji.
Môže vám to prísť veľmi nepraktické, no mne autorka dodala akúsi uzdu fantázie, keď som si mohla vytvoriť postavy podľa seba a nemusela som sa zameriavať iba na jej predstavu.

Dej bol plný zvratov, autorka často menila priestor, postavy, myšlienky. V Katke sa bili dva protipóly, hľadala svoje šťastie. no pritom pozerala na to, čo by si pomysleli ostatní. Aj napriek tomu, že nebola typickým príkladom takzvanej dedinskej dievčiny, tak miestami jej myšlienky k tomu smerovali a riadila sa skôr morálkou než citmi.

Mám pocit, že to, čo som spravila, mám vyryté priamo na čele. Že každý, kto ma odteraz stretne, bude vedieť, čo som urobila. (s. 215)


Priestor autorka venovala aj iným ľudským osudom než len Katkinmu. Venovala veľa priestoru priateľstvu, ktoré bolo v knihe veľmi dôležité a tvorilo základný pilier. Často sa však dostalo na hranicu s láskou či nenávisťou, a Katka zistila, že je medzi nimi veľmi tenká.

I keď je príbeh postavený zo začiatku na zákernej chorobe, tak kniha je aj plná smiechu, sarkazmu, irónie, pri ktorej som sa musela nahlas zasmiať. Postavy konali emotívne, intuitívne a vytvárali z deja veľmi reálny príbeh, ktorý možno teraz zažíva aj nejaká podobne zbláznená Katka.

Celkovo sa teda kniha čítala veľmi rýchlo, stránky sa obracali samé, postavy sa riadili pomocou citov, i keď váhali, veľký priestor dala autorka priateľstvu, ktoré nezničí nik a ktoré je budované na pevnom základe a nik medzi sebou nesúperí, naopak, prajú si len a len šťastie. A možno trošku lásky. Trošku viac lásky. Pretože v živote nie je dôležité, čo si iní myslia, ale to, čo nás robí šťastnými. To, že sme schopní milovať, aj keď cítime veľkú bolesť.

Vedela som, že sa nebudem môcť skrývať pred svetom donekonečna,. ale dúfala som, že sa mi to podarí čo najdlhšie. (s. 212)


>Sima<

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme Vydavateľstvu Motýľ. Knižku zakúpite tu.

sobota 11. mája 2019

Bookstagram mood

Nedávno vyšiel článok o tom, aký je knihomoľ v tejto dobe, ktorý si získal dosť veľkú čitateľnosť a aj odozvu, či už vo forme správ, alebo komentárov. Teraz prichádzame s menšou "analýzou" niečoho, čo sme načrtli už v spomínanom článku.

Bookstagram.

Čo si pod týmto predstavíte? Instagramový účet, ktorý má viac ako 1000 sledovateľov, nádherne upravené fotky, ktoré mu "sedia" do  "feedu"?
A viete niekedy, že ako daná osoba píše o knihách? Či páčia sa vám iba fotky?

Už viackrát som sa stretla s tým, že fotky boli síce krásne upravené, účet mal niekoľko tisíc sledovateľov, ale akosi mi uniká celkový pocit z kníh.
Je krásne, keď viete pod každú fotku dať nejaký text, v ktorom sa na niečo pýtate. Je skvelé, že máte veľa sledovateľov, propagujete knihy, nahrávate stories, ale čo z toho, keď tie recenzie nemajú hlavu a pätu? Čo z krásneho profilu, keď čitateľ vlastne ani nevie, či tá kniha stojí, alebo nestojí za to.
Neviem, či je to teraz povrchné, čo tvrdím, ale nevšimli ste si to už niekedy?
Netvrdím, že viem písať recenzie, ale zároveň nemôžem byť ticho a zastávať názor, že prepísanie celého deju je cestou k správnej recenzii.

Tým môžem nadviazať na autorov/autorky. Nie je veľa takých, no nájdu sa aj "svetlé výnimky", ktoré budú propagovať niekoho iba preto, lebo napísal veľkú chválu na jeho/jej knihy.
A kde je akože tá pravdivosť? To budeme zdieľať zlé recenzie iba preto, lebo sú pozitívne? A písať, že aká je tá recenzia výborná?

Follow/unfollow.  Poznáte to? K tomuto vyjadreniu ma inšpirovala aj Baja Dolce, ktorú môžete sledovať na jej instagrame tu alebo tu.  Tiež sa s tým stretla a dosť ju to nahnevalo. Popravde, nečudujem sa. Načo ľudia dávate stále niekomu follow a potom následný unfollow a robíte to stále a počet kliknutí na Sledovať je viac ako dvadsať ráz?
Aký to má zmysel? Neviete, či máte niekoho sledovať? Veď keď sa vám niekoho tvorba, fotky páčia, tak asi nebudem sa každých pár dní rozhodovať, či áno, či nie.

S tým sledovaním trošku súvisí aj jedna "krásna" formulka: "Páči sa mi tvoj profil, je perfektný, máš skvelé fotky. Daj mi nejaký "lajk", "follow" a ja ťa budem zdieľať."
Čo prosím?
Tak keď sa ti páči moja tvorba, tak ma zdieľaj. Nepotrebuješ predsa na to špeciálne povolenie a nemáš od toho chcieť nič "na oplátku". Prečo jednoducho niečo neurobíš nezištne?
A myslím si, že keď človek niekoho bude zdieľať, tak ten dotyčný by mu to vrátil skôr či neskôr. Nepotrebuješ povolenie. Keď sa ti niečo páči, tak označ, komentuj, zdieľaj!

Ale! Nepýtaj NIKDY, aby ťa niekto zdieľal.
Každý si svoj počet followerov, likeov a iných vecí zaslúžil. Prečo by niekto mal niekoho zdieľať len preto, lebo je na bookstagrame nový? Prepáčte, ale nie, nerobím to a ani nebudem. Rada podporím, keď vidím, že niečo naozaj stojí za to, ale nie aby ste pýtali v súkromnej správe to, že vás mám zdieľať. Ospravedlňujem sa, ale nie.

Viem, čítame knihy dlho a dosť nám to niekedy trvá, ale máme školu, chodíme do nej niekoľko kilometrov, navyše so spojmi, ktoré trvajú niekoľko hodín, upratujeme, chodíme niekde na prechádzku, aby sme nabrali novú energiu, učíme sa na zápočty, skúšky, venujeme sa rodine, no a naozaj niekedy nestíhame prečítať knihu tak rýchlo, ako by ste si možno mysleli.
Čítanie nie je závod. Recenzia VŽDY bude, no možno nebude do mesiaca, dvoch, troch. Je nám to veľmi ľúto, ale sme predsa ľudia. Snažíme sa najviac, ako môžeme, a keď trošku nestíhame a neprečítame knihu načas a nevieme vám povedať, či je super, alebo nie, tak nás ospravedlňte.
Rady knihy propagujeme, pomáhame autorom aj vydavateľom, ale nie sme stroje a tiež potrebujeme občas "vypnúť". Dúfame, že to chápete, tak prosím, nemusíte sa nás pýtať, ako sa nám kniha páči, či ju už máme prečítanú a podobne. Všetko bude určite na blogu a aj na instagrame. Nezabudli sme na vás, len jednoducho žijeme, dýchame a snažíme sa.

To je iba taký malý zlomok "problémov", ktoré nás sem-tam trápia, sem-tam nahnevajú a sem-tam jednoducho to len zahodíme za hlavu. Ako to všetko vnímate vy? Zastávate názor, že knihu, ktorú dostane bloger na recenziu, treba prečítať hneď a čím skôr? Nie je prakticky jedno, kedy bude recenzia? Veď je predsa dôležité, aby bola a aby sa ľudia ku knihe dostali.
A k tým "praktikám" ako zdieľanie, lajkovanie a podobne, máte k nim niečo povedať?
Budeme rady za každú odozvu. Ďakujeme.
Hlavne tebe, milý čitateľ, milá čitateľka.

>Sima<

štvrtok 9. mája 2019

Toto je náš príbeh - Ashley Elston

,,Ak to neurobil, pravda sa ukáže."


Toto je náš príbeh bol dlhou cestou hľadania toho naozajstného príbehu. Príbehov tu bolo viac. Evolúcia dodala príbehu šťavu a aspoň mi táto knižka nakopla po zime zamrznutý mozog :D

Knižka láka obálkou. Má krásnu farbu, tajomný prechod, no a čo tam robia tie parohy?

Prvá moja myšlienka pri čítaní tejto knižky? ,,Milujem chlapčenské pohľady!" Ibaže toto moje nadšenie opadlo po prvej stránke, pretože som zistila, že chlapci z River Pointu sú síce hlavnými postavami, no nič nám priamo, a špeciálne mne ako čiteteľke, nehovoria. Jediná osoba, ktorá okrem rozprávačky Kate dostáva slovo je vrah Granta Perkinsa, ale až do poslednej stránky nikto, ani vy, ani Kate, ani jeho najlepšeí kamoši, netušia, kto týmto hlasom vlastne je.

Šialené! Zo začiatku som si nadávala. Hlúpe prvoplánové otrepané dievčenské rozhovory zo začiatku sa zmenili na šokujúce a dych berúce predávanie tajomstiev. Kate aj jej kamarátka pracujú na miestom súde, odkiaľ sa najlepšie a najrýchlejšie dostávajú informácie. Toto prostredie nám však dáva možnosť spoznať aj iné postavy. Či už samotných podozrivých a všetky detaily o ich vypočúvaní, o sudcovi, prokurátorovi, policajtoch,... Toto miesto robí z knižky ešte dynamickejší sklz udalostí.

Postavy, ktoré Kate stretáva sa striedajú a chaos z jej hlavy sa prenáša cez stránky aj na samotného čitateľa. Kde je vrah? Sleduje ju niekto? Kto bol ten chlapec, do ktorého sa zamilovala? Kto vie niečo viac? Kde nájde odpovede? Prečo je všetko tak nejasné?

,,Keď kamaráti poznajú svoje tajomstvá, nezostanú kamarátmi nadlho."

Otázky, otázky, otázky a len minimum odpovedí knižke dodávajú ten tajomný a napínavý obláčik, ktorý cítime z každej stránky. Keď už sa zdá, že je šanca nastoliť spravodlivosť, rozum vyhodnotí nejakú nezhodu a zas sú na nule. Opäť niečo nájdu, ale celá situácia sa iba zhorší. Z tohto incidentu sa stáva snehová guľa, ktorá ženie vpred lavínu komplikácii a nástrah.

Poradí si Kate s týmto ťažkým prívalom problémov? Podarí sa jej prísť veci na koreň? Uverí jej niekto? Nedostane sa do nebezpečia ak zavŕta nos tam, kam nemá? Pomôže jej niekto zistiť pravdu? 

Knižka prekvapuje jednou situáciu za druhou. Je nekontrolovateľná a zrýchľuje tep. Aj keď by som ju pravdepodobne nepovažovala za strop, čo sa týka výbuchu emócii a dokonalosti, no chytľavá bola poriadne. Nič v tomto príbehu nebolo predvídateľné a nič prvoplánové. Knižka naozaj sadne do ruky a už sa nedá odložiť. Zaoberá sa zaujímavou témou okorenenou ešte zaujímavejšími okolnosťami. Kamoši poľovníci na love a jeden to neprežije. Nehoda? Náhoda? Smola?

Tento dramatický pátrací príbeh prerušuje alebo možno skôr dopĺňa taký mini romance nádych. Čo sa týka toho vzťahu: láska a napätie, tak tieto sily nie sú vyrovnané. Avšak mierne komplikujú a osladzujú celý priebeh zároveň.

,,Je ľahké vidieť to, čo niekto iný nevidí."

Veľakrát ich chceli zastrašiť. Veľakrát ich chceli zastaviť. Veľakrát mi podkopali nohy... No oni hrdo kráčali ďalej a verili vo svoje víťastvo. Chceli vyhrať tam, kde právny systém zlyhal.


Táto knižka ponúka ako pohľad mladého dievčaťa so zápalom a bezodnou túžbou po poznaní, tak aj priblíženie práce vyšetrovacieho tímu a obraz toho, ako si súd odklepne to, čo sa mu zdá najjednoduchšie uveriteľné. Predostiera nám vývin nielen vzťahov Kate a jej milého {z kratučkých sms konverzácii pred každou kapitolou - príjemné osvieženie a doplnenie}, ale aj celého procesu hľadania vinníka, kedy naozaj až do poslednej kapitoly netušíme, kto by ním mohol byť. Obraz neraz sedel na kohokoľvek, ale Kate sa nevzdávala a bojovala za to, čo bolo správne, a tým bolo neodsúdiť nesprávnu osobu. 

Knižka je strhujúca, akčná, osviežujúca, vzrušujúca, nevyspytateľná a ohromne príjemná na čítanie. Ja som ju odkladala strašne dlho, nespravte rovnakú chybu. A určite sa ozvite s vašimi postrehmi ;)

Za knižočku by som sa rada poďakovala AlbatrosMedia. Objednávajte tu ;)

- Rony - 

sobota 4. mája 2019

Proti všetkým pravidlám - Ariel Levy (recenzia)

Všetko v mojom živote sa rozpadlo na márne kúsky, niečo však ostalo neporušené, niečo, čo som mala odjakživa a vďaka čomu sa zo mňa stala spisovateľka - zvedavosť. Nádej. (s. 186)


Od knihy, v ktorej si už na prvej strane začnete zvýrazňovať odseky, očakávate naozaj veľa. Takých 100%.
No ja som dostala iba 80%.

Ariel Levy sa vo svojich memoároch zaoberá svojím životom, homosexualitou, ženami, ktorých je "príliš" - ženskými hrdinkami, svojou prácou, rodinou, túžbou spoznávať svet a jeho krásy.
Viackrát však do jej života zasiahne osud a oči jej ostanú pre plač.
Snaží sa postaviť na nohy, znášať obrovské straty, ktoré jej život pripravil, živiť v sebe nádej, že všetko raz bude dobré.

Môj smútok je taký intenzívny, až mám často pocit, že ma zrovná so zemou. (s. 9)


Musím priznať, že kniha obsahuje množstvo skvelých, krásnych, podnetných myšlienok na zamyslenie. Autorka nám dovolí nahliadnuť do jej súkromia, predstaví nám ľudí, ktorí tvorili/tvoria dôležitú úlohu v jej živote, ale zároveň nám dáva aj náhľad do svojho myslenia, či túžob.

Ariel pôsobí ako reportérka, chce cestovať po svete, zháňať a počúvať príbehy žien, ktoré majú "čo povedať". Svoju prácu berie vážne a celkovo sa jej aj veľmi darí. Je ambiciózna, cieľavedomá a dokáže sa popasovať so všetkým, čo príde.

Zažije však mnohé sklamania, kvôli ktorým sa musí vzdať ilúzií o krásnom a pokojnom svete.
Odkrýva tému materstva, nevery, závislosti. Jej život akoby bol raz hore, raz dole. Sama miestami vedie, čo chce. Snaží si nájsť svoje miesto vo svete, odpúšťa, verí v lásku, no sama robí hlúposti a všetko to, v čo verí, miestami vôbec nepraktizuje a nevie, čo je správne.

V medzičase som si myslela, že niekam smerujem. Ale v skutočnosti som sa len točila v kruhu. (s. 154)


Celkový dej knihy je výborný, zaujímavý, autorka nám ponúka viacero tém, ktoré sa vryjú pod kožu, objasňuje viacero situácií, ponúka rôzne charaktery, no akoby sama o sebe sa vo svojom vnútri nevie vyrovnať a hľadá odpovede.

Jej správanie sa dosť vymyká normálu, je nevyrovnaná a nakoniec zo svojich zlyhaní obviňuje niekoho iného.
I keď prišla niekedy sebecká, tak dokážete v nej nájsť pochopenie a lásku k svojim blížnym, k svojim kamarátom.
Veľakrát sa "popáli", no tento jej charakter nám ukazuje, že vo svojej podstate je to ľudská bytosť, ktorá sa nijako nelíši od nás. Môžeme, ale aj nemusíme s ňou sympatizovať.

V nevere hľadáte to, čo chcete dostať od človeka, ktorého najväčšmi milujete. A tak mu zlomíte srdce a už vám z neho nikdy nebude môcť dať ani len maličký kúsok. (s. 97)


Príbeh je rozdelený na tri časti a každá začína niečím, čo radikálne zmení Arielin život. Jej osud vás určite chytí za srdce, možno jej povaha vás niekedy nahnevá (či skôr jej myšlienky), ale celkovo budete mať akési prázdno na duši potom, čo ju dočítate, pretože odíde vaša kamarátka, ktorej život ste zaznamenali už od začiatku - spoznali ste jej rodinu, jej matku, jej bôle, jej vzťahy, straty, kamarátstva, a teraz ste dočítali poslednú kapitolu, ktorú si však môžete domyslieť sami, zapojiť svoju predstavivosť, a to je to, čo vám táto imaginárna kamarátka Ariel ponúkla ako posledné.

>Sima<

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme vydavateľstvu Absynt. Knihu si zakúpite tu.

štvrtok 2. mája 2019

Knihomoľ v tejto dobe

Ako si predstavujete knihomoľa?
Veľké okuliare cez celú tvár, nos stále v knihách, slušný, nenápadný introvert, ktorý sa vie vžiť do života iných, pretože prečítal množstvo kníh, vie pochopiť správanie, konanie iného človeka?
Tak to ťažko! Čoraz viac je v "móde" závisť, nepochopenie, rivalita...
Stretli ste sa s tým? Predstavím vám zopár príkladov, ktoré som zažila buď ja, alebo niekto iný v mojom okolí, zo strany knihomoľa.

Rivalita
Zdá sa vám, že čoraz častejšie sa knihomoli predbiehajú, kto bude mať skôr takú knihu, kto napíše lepšiu recenziu, kto prečíta viac kníh, kto napíše viac článkov, kto bude mať viac spoluprác a podobne?
Už to nie je klasický "knižný pôžitok", keď ste čítali knihu s radosťou a bolo vám jedno za ako dlho a koľko ste ich prečítali.
Posledné roky (hlavne s nástupom instagramu a goodreads) sa stretávame s tým, že ľudia si dávajú "knižné výzvy", t. j. koľko kníh chcú prečítať za rok. Na jednej strane je to skvelý nápad, ako sa vnútorne motivovať a mať zo seba skvelý pocit, ale na strane druhej je to aj veľký boj medzi niektorými knihomoľmi, ktorí sa snažia predbiehať v tom, kto prečíta viac. A keď náhodou neprečítate nejaké extrémne veľké množstvo na človeka, ktorý sa hrdí tým, že je knihomoľ, tak vás jednoducho vysmejú.
Kedy sa z čítania stal maratón a súťaž, v ktorej sa hľadá víťaz, ale cena je imaginárna?

To, čo sa mne páči, musí sa páčiť aj vám
S týmto sa stretávam veľmi často. Narazím na nejakú negatívnu recenziu na knihu, poviem si: Dobre, jeho/jej názor, skúsim to.
No potom sa vám daný človek ozve, že ako to môžeš čítať, taký brak, ako sa ti to môže páčiť, načo s tým strácaš čas a podobne.
Kedy sme došli k tomu bodu, že názor niekoho, kto napíše recenziu, je "svätý"?
Keď píšem negatívnu recenziu ja, tak sa snažím, aby vyznelo z nej to, čo sa mi nepáčilo, ale zároveň chcem dať akýsi podnet k tomu, že aj keď sa nepáčila mne, neznamená, že sa nebude páčiť niekomu inému.
Prečo teda knihomoli berú svoj názor ako názor, ktorý je správny? Každý má iné "čitateľské chute", každému sa páči niečo iné, tak prečo by zrovna jeden názor mal ovplyvniť zmýšľanie iných?

Viac fotím knihy, ako ich čítam
Instagram je v tejto dobe aplikácia, bez ktorej by si klasický bloger nevedel predstaviť existenciu. Ešte som nenarazila na blog, ktorý by nemal svoj instagram. Veď je tam čoraz viac ľudí, tak prečo to nevyužiť? Prečo sa nezviditeľniť?
Je to skvelá sociálna sieť, ktorá vám dokáže zabezpečiť dosť slušný počet sledovateľov a myslím si, že je to naozaj dobrá aplikácia, ktorá vám pomáha aj vo svojom osobnom raste.  Avšak!, existujú ľudia, ktorí si knihy viac fotia, než by ich čítali.
To, že fotíte knihy, vám zabezpečí možno aj spoluprácu, možno aj nejakých sledovateľov, no čo z toho, keď vlastne sa snažíte oklamať aj ich, aj seba? Prečítate za mesiac dve-tri knihy, no váš instagram má za mesiac viac ako pätnásť fotiek kníh.
Asi mi tu trošku uniká pointa, ale nesnažte sa urobiť z "knihomoľstva" biznis (alebo také čosi). Nesnažte sa robiť niekým, kým nie ste.
Áno, viem, knižné instagramy sú veľmi v "móde", no človek by mal aj tie knihy čítať, nielen fotiť. POZOR! Netvrdím, že my nepridávame veľa fotiek, ale my ich zároveň aj čítame.

Neschopnosť sa ďalej rozvíjať
Každý z nás určite nemá rád kritiku.
Neoprávnenú má každý nerád, pretože človeka vždy veľmi zamrzí, keď ho niekto kritizuje a pritom sa v tom vôbec nevyzná, len chce byť zlým.
No čo s tou oprávnenou? Tá nás má posúvať ďalej, zlepšovať sa.
Povedzme si úprimne! Vždy je niečo, čo sa dá zlepšiť. Keď vám niekto "zhejtí"  recenziu, tak sa poučte z toho! Netvárte sa ako boh. Netvárte sa, že vás to nezaujíma a že nemá dotyčný pravdu. Dajte si poradiť.
Ani my nie sme dokonalé a naše recenzie sa rokmi trošičku zlepšujú a už majú akú-takú štruktúru.
Čítajte recenzie, píšte, komunikujte, zlepšujte sa! Nemyslite si, že si poradíte sami. Veľa knihomoľov je ochotných pomôcť, tak prijmite pomocnú ruku a zlepšujte svoje vyjadrovanie, gramatiku, písanie recenzií, naberajte inšpiráciu a hlavne sa netvárte tak, akoby ste všetko vedeli a nemali sa v čom zlepšovať.

Závisť
Závisť či rivalita majú dosť blízko k sebe. Stretli ste sa s tým, že vám ľudia závideli, že ste niečo dosiahli?
Nám sa to stalo a z toho vznikol aj náš jeden článok, ktorý si prečítate tu, ak vás zaujíma.
Je to jedna z najhorších vlastností, nielen knihomoľov, ale celkovo aj ľudí, takže si nezáviďme, ale snažme sa lepšiť každým dňom.

Nedostatok empatie, vytváranie si názorov
S týmto som sa stretla teraz na vysokej škole a nebudem to tajiť, ale okolo mňa mám samých knihomoľov (nakoľko študujem aj taký odbor). Ľudia (knihomoli) si urobia o vás obraz, aký chcú, pritom vás vôbec, ale že vôbec,  nepoznajú.
Podľa mňa jednou zo základných vecí, ktoré vás knihy naučia, je empatia. Viete sa vcítiť do človeka, pochopiť jeho správanie, nesúdiť ľudí za to, ako vyzerajú. Tvrdíte, že ich viete pochopiť, v recenziách sa často stretávam s tým, že sa dokážete s postavou stotožniť, ale v realite? V realite na to akosi knihomoli zabúdajú. Súdia človeka za to, ako vyzerá, nič o ňom nevedia, nevedia, čo je v ňom, aký je. Jednoducho si o vás pomyslia, že ste hlúpy/a, a tým to končí. Nevedia, čo dokážete. Zhodnotia vás iba pre to, že ste svojská, trošku hlučná, smejete sa a chcete pomôcť spolužiačke, ktorá sa vás niečo pýta. Odrazu ste problémová. Pritom daný človek o vás nič vedie. Jednoducho vás berie ako človeka, ktorý je hlúpy. Neviem, či sa niektorým zdá, že "vyzerajú ako knihomoli", ale prečo si odrazu všetci myslia, že nik nečíta, a že sme "facebooková" generácia? V tejto dobe ľudia ešte stále čítajú, no niektorí si myslia, že nie. Nesúďme ľudí na prvý pohľad!

Toto je iba zlomok toho, čo sa dá povedať o súčasných knihomoľoch. Všimli ste si aj vy tieto vlastnosti u knihomoľov? Nehovorím, že to platí na všetkých, ale je veľa takých, čo sú presne takíto. Je to smutné, ale človek by od knihomoľa očakával akýsi rešpekt, empatiu, porozumenie, keď číta knihy. I keď je pravda, že záleží na tom, aké knihy číta...

>Sima<