sobota 4. apríla 2020

Reštaurácia The Hills - Matias Faldbakken (recenzia)

"Chcem pracovať v parfumérii."
"Prečo?"
"Tí, ktorí tam pracujú, sú takí milí."
"To je pravda," prisvedčí Edgar. "To sú."
"Chceš byť milá," poviem.
"Áno," odvetí Anna, "a človek sa stane milým, keď pracuje v parfumérii." (s.  122)


Reštaurácia The Hills v Osle má charakter.
Všetko o nej (o jej vzhľade, histórii, detailoch) sa dozvieme z rozprávania čašníka, ktorý však o sebe a o svojom živote, okrem toho, že je vysoko citlivý, neprezradí vôbec nič. Nevieme dokonca ani jeho meno.
Vďaka nemu sa môže čitateľ oboznámiť s interiérom a s charaktermi jednotlivých zákazníkov. So štamgastom Grahamom, ktorý je vždy v obklopení estétov, s temperamentnou skupinkou okolo Toma Sellersa či Edgarom a jeho dcérou Annou, ktorí sú čašníkovi najbližší.

V reštaurácii panuje osvedčený poriadok, akoby uväznený v jednej časovej slučke, uväznený sám do seba. A preto toto tajomnému čašníkovi vyhovuje. Až raz sa objaví jeden nečakaný hosť a túto atmosféru pokoja naruší. Krásou, mladosťou a tajomnosťou...

"Detská dáma mi venuje celý rad perál, jej úsmev drví všetko okolo seba." (s. 187)


Jednoduchá kniha napísaná jednoduchým štýlom a s istou dávkou šarmu. Asi tak by som charakterizovala toto útle dielko, ktoré si vás získa tým, že sa čitateľom nevnucuje, nežiada si ich pozornosť, no pritom ju strháva.

Matias Faldbakken vytvoril pozoruhodnú postavu čašníka, o ktorom sa čitateľ veľa nedozvie, no pritom je akýmsi čitateľovým okom, ktoré všetko pozoruje a vyvodzuje si dôsledky.

Čitateľ sa teda vžíva do postavy čašníka a spoločne s ním prežíva každý náznak chaosu, ktorý sa vpletie do chodu reštaurácie.
Miestami pôsobí táto postava absurdne, často sa správa mimo striktného zaužívaného správania. Snaží sa držať odstup od zákazníkov, nepozerať na ich život, no keď sa pritrafí niečo zaujímavé, ihneď "chňapne" po príležitosti a snaží sa prísť veci, ako sa hovorí, na koreň.

"Barmanka si v otázke podávania kávy bez kofeínu dupla. To nejde, myslí si. Hoci nie je žiadna kávičkárska fanatička, žiadna kávonacistka, nevyznáva asi zvrátenú baristickú ideológiu, je však zo starej školy a nejaké hranice byť musia, myslí si." (s. 50)


Niekedy až príliš živé opisy, absurdné správanie, opisy histórie a rôznych charakterov postáv - všetko doplnené opismi jedla, istej zvedavosti a spleti tajomstiev, ktoré sa točia okolo jednej neznámej ženy, ktorá priam srší prekvapeniami.

Celkovo kniha vytvára krásny súzvuk jednoduchosti s dávkou chaosu, ktorá sa však unáša na vlne šarmu a elegantnosti. Ak aj návštevníci reštaurácie pijú, tak v rámci slušnosti. Značku reštaurácie sa snaží udržať každá postava, ktorá v knihe vystupuje.

Banálne opisy, nekonečné hranie sa s časom, s ľuďmi, dotyk absurdna so zaužívanými pravidlami, odstup od komfortnej zóny, všetko toto vytvára z knihy zaujímavý exemplár na večer s vínom v ruke, pri ktorom sa prenesiete do starosvetských čias, do reštaurácie, ktorá dýcha históriou, no prítomnosť do nej nemá vstup a keď aj áno, tak veľmi zriedkavý a obmedzený.


"...ja kráčam a dusím sa vo vlastnej šťave, presvedčený, že všetci uviazli v sieti upletenej z viac alebo menej podarených estetických volieb niekoho iného, z pripravených plánov." (s. 38)


>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Panta Rhei. Knihu si kúpite aj tu.

štvrtok 2. apríla 2020

Melmoth - Sarah Perry //recenzia

Táto knižka je trošku mimo môj žáner. Mimo môj záber. Aj napriek tomu som sa tešila, že si prečítam niečo nové. Temný gotický román? Chcela som sa báť, chcela som byť zvedavá, chcela som spoznať viac.

Bohužiaľ, moc mi teda nesadla, aj keď bola originálna a určite má čo povedať.

Obálka knižky je dokonalá. Tajomne opisuje nádych celej knižky. Je tmavá, miestami zažiari. Samotný tajomný názov vám napovie, že knižka nie je len taký obyčajko, ale skrýva niečo veľké. Áno, my ženy naháňame strach. :D Na prvý pohľad som sa do nej zamilovala. Na ten posledný som ju však odložila oveľa viac sklamaná ako nadšená.

Knižka má úžasnú atmosféru. Nie úžasnú, akú by som chcela každodenne zažívať na vlastnej koži. Ale perfektne kopíruje nádych celého románu. Je ťažká a dusivá. Ako hmla. Nič nevidíte jasno a žiadna okolnosť nedáva zmysel. Dokonale doplňuje samotný obsah. Okolnosti, ktoré ju dotvárajú sú šokujúce a prinášajú obavy.

Dokonca aj Praha ako dejisko príbehu bola očarujúca aj takto nadiaľku. Aj keď knižku čítate v pražskom metre ;) O to viac vzrušujúcejšie.

Autorka dáva málo priestoru postavám. Skôr sa sústredí na dlhočizné opisy a hlavne psychologické analýzy postáv. Zameriava sa na ich vnútro. Čo nie je ani tak zlé, pretože knižke sa to hodí, skôr je v nich ľahké sa stratiť a zabudnúť, o čo vlastne ide.

Konanie postáv je častokrát nelogické. Ich hlavy ani telo zrazu nepracujú ako by mali. Melmoth ich teda mätie doslova a je to vidieť na ich reakciách a rozhodnutiach.

Hlavná hrdinka Helen je rozumná osoba, ktorá včak nemá moc priateľov, avšak jej hriechom poznačené konanie z nej robí trošičku bláznivú osobu. Úprimne, ani sa nečudujem, že je taký samotár. Tiež by som sa jej v reálnom svete vyhýbala. Aj jej priatelia, alebo skôr ľudia, ktorí sa jej priplietli do cesty a nejakým dočinením hneď nezmizli, neboli teda stelesnením racionalizmu.

Knižka sa sama o sebe čítala veľmi zĺhavo. Aspoň mne. Čo teda ale nedávam za vinu autorkinmu štýlu písania, ale skôr sama sebe. Bola chyba nosiť si ju so sebou a každé ráno si z nej čítať pri ceste do práce alebo do školy, pretože to boli iba krátke úlomky, ktoré som nechápala ako celok. V tento rušný čas, keď už som mala viac času sadnúť si ku knižke, našla som si na ňu čas a jednoznačne som videla rozdiel. Začala sa mi máličko páčiť. Avšak pretrvával môj menší odpor od začiatku. Už som si ju nevedela tak osvojiť.

Ja sa ospravedlňujem za môj strohý názor, verím, že knižka mnohým z vás učarovala a atmosféra vás tak strašne nevytáčala ako mňa. Možno však niekedy budem mať čas a pustím sa do nej znova a svoje dojmy zmením. :) Koniec koncov, veľa aspektov sa mi skutočne zapáčilo.

Za knižku by som sa chela poďakovať sieti kníhkupectiev PantaRhei. Objednávajte tu :)

- Veronika - 

utorok 31. marca 2020

Si mŕtvy: História bombardovania - Sven Lindqvist (recenzia)

"Pálime ich mestá, vytíname ich ovocné stromy, zabíjame ich ženy a deti. Ešte raz sa pýtam, je to naozaj ten najlepší spôsob, ako ich naučiť milovať civilizáciu?" (s. 41)


"Zomrel si," hovorievali sme. "Si mŕtvy," hovorievali sme. Vždy sme sa hrávali na vojnu. Mnohí naraz, dvaja a dvaja, alebo sami vo svojich snoch. Vždy bola prítomná vojna, vždy mŕtvi. (s. 13)

Týmito slovami začína prvý vstup tejto publikácie plnej pušného prachu, oslepujúcich výbuchov a množstva obetí. 
Si mŕtvy je nevšedné dielo od švédskeho autora, ktoré nečítate stránku po stránke, ale prechádzate akýmsi labyrintom, labyrintom života. 

"Nikto už nepočítal ľudské obete, škody sa rátali v jednotkách plochy, v štvorcových míľach." (s. 181)


Rovnako ako život je nepredvídateľný, tak aj vaše kroky v tejto knihe. Spoločne s autorom sa vydáte históriou bombardovania od vynálezu balóna, od schopnosti lietať, až po vynájdenie bômb na hromadné ničenie, atómovej bomby či rakety. 

Pozoruhodný sled udalostí, ktoré autor dopĺňa svojimi zážitkami či myšlienkami. 
Celé dielo je zároveň sondou do literatúry, ktorá prináša určité predpovede, ako ľudia budú/môžu žiť, ak sa nespamätajú.

"Každý chce mať vlastnú planétu, slnečnú sústavu, vlastný vesmír." (s. 50)


Dvadsaťdva vstupov, ktoré vás v stručnosti prevedú historickými udalosťami, dôležitými míľnikmi v oblasti techniky, vynálezov, politiky, zároveň aj výrazné diela, ktoré ovplyvnili nielen literárny svet, ale aj skutočný život. 

Z odseku číslo 17 sa dostanete na odsek číslo 267, odtiaľ na 269. 
Postupne si vytvárate predstavy o svete minulom, prítomnom a budúcom. Hlboké myšlienky nad stavom sveta, nad zákonmi, nad mocou, ktorú držia krajiny v rukách, nad silou, ktorú môžu kedykoľvek použiť, nehľadiac pritom na civilistov, si získajú vašu pozornosť a vy budete so záujmom listovať v knihe a každou stránkou odkrývať dejiny ľudstva a techniky. Dejiny plné hrôzy, násilia, no hlavne moci. 

"Ľudia skákali do kanálov, ponárali sa, aby im nad hladinou zostali len ústa. Stovky z nich zomrel v dyme či z nedostatku kyslíka. V iných kanáloch voda zovrela a ľudí uvarila zaživa." (s. 178)


Bolestne sa dívate na zničené krajiny, na bohatstvo, o ktoré prichádza zem, na ľudí, ktorí prišli o život pre ľudskú pýchu. Reálne opisy toho, čo napáchali bomby medzi ľuďmi. Choroby, hlad, bolesť, plač, znetvorenie, skaza celkového fungovania, obmedzenie ľudskej slobody a vôle, prvé pokusy, čo sa týkali sily bômb na necivilizované obyvateľstvo.  

Sven Lindqvist sa nezameriava iba na fakty, či už politické, o tom kto kde vládol, kto čo vyslovil, či iba na použitie zbraní, ničenie životov, ale zároveň sa snaží nahliadnuť oveľa hlbšie, na myšlienky, čo vedú ľudí k takým činom, na budúcnosť postihnutých miest, na budúcnosť ľudí, ktorí prežili či neprežili. 


"Roky mladosti sú cenné a dôležité pre nás všetkých. Moja mladosť sa stratila v tridsiatich šiestich operáciách. Kedysi som sa veľa smial, s nádejou som sa díval do budúcnosti. Mal som dve ruky, ktoré vedeli hrať na harmonike. To všetko mi vzala bomba... V tomto svete by už nemalo byť viac obetí, ako som ja. Nikdy viac. Za nič na svete ešte jeden taký, ako som ja." (s. 283)


Vo svojej knihe vytvára smutný pohľad na planétu Zem, ktorá je ovládaná silnými krajinami, ktoré sa snažia držať svoju moc v rukách, a je len otázkou času, kedy túto moc ukážu druhým. No tí, ktorí budú trpieť, nebudú vodcovia postihnutej krajiny, ale jej úbohí, bezbranní civilisti, ktorí si volia ľudí do funkcií, ktoré spravuje štát. Ako však obmedziť ľudskú chamtivosť a dať na výslnie ľudskosť, keď sa už stratila v spleti lží a peniazov?

"Na ulici boli ľudia, niektorí mŕtvi, iní ešte žili, no uviazli v asfalte. Museli bez rozmyslu vybehnúť na ulicu. Nohy sa im prilepili, a tak sa zapreli rukami, aby sa oslobodili. A teraz štvornožky kričali o pomoc." (s. 161)


>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Vydavateľstvu Absynt. Knihu si kúpite aj u nich na stránke.

nedeľa 29. marca 2020

Cilkina cesta - Heather Morrisová (recenzia)

"...- ľudia radi hodnotia iných, rozdeľujú ich na dobrých a zlých a rozhodujú, kam zaradia vás." (s. 102)


Tetovač z Auschwitzu si získal srdcia mnohých čitateľov na celom svete. Heather Morrisová prichádza s pokračovaním, ktoré opäť spôsobilo veľké boom v knižnom svete, a množstvo čitateľov so záujmom siahali po tejto knihe, pretože ktorého čitateľa nezaujímal osud Cilky, ktorá pomohla tetovači k práci? Ktorá ho zachránila?

Cecília Kleinová mala len šestnásť rokov, keď sa ocitla v koncentračnom tábore. Tam si ju vyhliadol veliteľ Schwarzhuber a násilne ju oddelil od ostatných väzenkýň. Cilka rýchlo pochopila, čo sa od nej očakáva, čo musí urobiť, aby prežila. Zato, že spala s nepriateľom ju po oslobodení tábora obvinia z kolaborácie. Mala však na výber?

I keď už ostatní očakávali koniec, stále to nekončí. Opäť jej oholili vlasy, nútili ju pracovať a opäť ten istý scenár, ktorý sa odohral pred pár rokmi. Zaslúžila si to? Veď unikla smrti a ona opäť načahuje na ňou prsty. Zlomí Sibír a nútené práce jej silného ducha? Pomôže jej práca zdravotnej sestry prežiť? Alebo sa pre svoj záujem o chorých, o väzňov dostane do problémov?


"Keď prišla do tohto pekla na zemi, stále sa modlila. Teraz jej slová modlitby neprichádzajú na um." (s. 114)


Všetky odpovede čitateľovi ponúka toto dielo, ktoré je plné prekonávania prekážok, plné lásky, spomienok, utrpenia, chorôb, ale zároveň neustáleho utekania pred smrťou. Akoby to bol jej osud, ktorý ju vždy akýmsi zázrakom vždy ochránil.

Heather teda vytvorila príbeh z prostredia po 2. svetovej vojne. Akoby sa stále nič nezmenilo a choroby, mŕtvoly, znásilnenia, chudoba, nútené práce, zlé zaobchádzanie boli stále na dennom poriadku.

"Chlapi sa správajú starostlivo, len aby zlepšili svoj obraz v očiach žien, aby k nim boli ústretovejšie. Je to trik, prejav sebectva." (s. 85)


Autorka má síce zaujímavý štýl písania, zvládnuté celé obdobie vojny, ale akosi jej kniha pripadá ako sumár všetkých kníh o vojne. Ak ste čitateľom, ktorý prečítal nejednu knihu z druhej svetovej vojny, tak určite vás dané fakty neprekvapia a nezasiahnu tak, akoby ste o nich vedeli prvýkrát.

Síce sa snaží z postavy Cilky vytvoriť úžasne silnú osobu, ale z jej rozprávania som mala skôr pocit, že je to veľmi nestabilná osobnosť, ktorá síce pomáha svojim kamarátkam, chce, aby odišli z pekla, ktoré pre ne predstavujú nútené práce a nočné znásilnenia, ale ostatnými svojimi činmi a tým, že akýmsi zázrakom sa jej vždy všetko "prepečie", mi prichádza akási zahalená tajomstvami, ktoré nikomu neprezradila.
Nepomáha tomu ani striedanie prítomnosti a minulosti. Akési puto čitateľ - postava sa v tomto diele veľmi ťažko udržiava.

"Vidí tváre iných žien. Vyholené hlavy, prepadnuté líca. Všetky mali meno. Všetky mali číslo.
Tie obrazy jej horia v hlave. Do ticha preniká plač žien. Alebo to možno plače ona. Už si nie je istá." (s. 139)


Opis jej práce zdravotnej sestry, bývanie spolu s inými ženami, medzi ktorými vzniklo kamarátke puto, vyhrážanie, násilie, strach o blízkych, potreba ochraňovať milovaných, všetko toto nájdete v tejto knihe a tým vdýchnete atmosféru histórie. No pre čitateľa to nie je nič nové, nič, čo by ho akýmsi štýlom zaujalo, vytvorilo iný obraz o vojne. Je to len zmes poskladaná z iných kníh, pôsobiaca na city, hľadajúca odpovede, ale všetko ostáva len kdesi v tieni ako aj množstvo iných životov, ktoré počas vojny a po nej mali významnú úlohu pri pomáhaní tým nevládnejším.

Netvrdím, že kniha je zlá, to by som ani nemohla, nakoľko je stavaná na silne emočnej báze, ale v rámci možností už odolný čitateľ v nej hľadá niečo špeciálne, čo nikde inde prečítať nemohol.

"Cilka si podvedome prebehne po ľavej ruke. Pod oblečením má ukryté označenie z toho iného miesta. Koľko ráz možno vymazať človeka?" (s. 41)


>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme bux.sk Zakúpite si ju aj na ich stránke.

sobota 21. marca 2020

Slnečnice - Sarah Winman (recenzia)

"Robím všetko preto, aby som sa zapáčil. Odjakživa. Robím všetko preto, aby som ľuďom zmiernil bolesť. Usilujem sa, ako sa dá, lebo sa nedokáže vyrovnať s vlastnou bolesťou." (s. 124)


Ellis a Michael. Dvaja chlapci, neveselé zoznámenie, hlboké priateľstvo.
Spoločne prekonávajú detstvo, jazdia na bicykloch, objavujú krásu sveta, učia sa, čítajú, ale zároveň spoznávajú aj tienisté stránky sveta, či nie príliš čistú dušu Ellisovho otca.
Spájajú ich nielen záujmy, ale zároveň aj istá forma lásky a rešpektu k Ellisovej matke, no zároveň aj k sebe samým.
Jedného dňa však tento ich "vzťah" naberie iný rozmer. Z chlapcov sa stanú muži.

O desať rokov je Ellis ženatý s Annie a po jeho priateľovi niet stopy. Kde sa podelo celé desaťročie? Čo sa medzitým stalo? Stretnú sa Annie s Michaelom?
Je tento príbeh, príbeh o láske? Zmenilo sa niečo? A prečo by nemal byť o láske? O láske v každej podobe...

A omnoho viac.
Myšlienky prítomnosti či minulosti. Cesta životom posypaná spomienkami na krásne časy, na lásku, na leto, na umenie, na matku, na manželstvo či verného priateľa. Zároveň aj spomienkami na bolesť zo straty blízkych, na nezmyselnosť činov, prekonávanie seba samého či stret so smrťou, ktorá nám dýcha na päty.

"Čakala, že sa zlomím. To ma utvrdilo, že to vie. Odjakživa to vedela. Akoby aj ona videla inú podobu našej budúcnosti, dakde tam, na obežnej dráhe. Predtým než spadla na zem v ten skutočný dokonalý deň." (s. 195)


Ellis je už starší, fláka sa životom, ako najlepšie vie. Spomína na letné rána, na užívanie si života, skúšanie nových vecí, na matku, ktorej veľkú radosť robil obraz slnečníc symbolizujúci jej odvahu. Do jeho sveta skvelo zapadá postava Michaela, ktorý sa hľadá vo svete umenia, farieb a občasnej radosti.

Po stopách Vincenta van Gogha, obrazu slnečníc, užívania a skúšania nových vecí sa Michael zoznamuje so životom. Stretáva známosti, ktoré v jeho života vytvoria silný vietor, ale aj známosti, ktoré mu prinesú do neho pokoj. Stret so smrťou, s vlastnou identitou, s tým, že nedokáže nič urobiť, len pasívne prijímať to, čo je dané, ho poznačili. Zároveň aj jeho jediná láska, ktorá pretrvala. S ktorou chcel prežiť celý život, no spoločenské, kultúrne a rodinné pomery neboli s týmto všetkým spojené.


"Dívam sa na slnečnice, ako sa prebúdzajú do rána, a učím sa rozumieť ich šepotu." (s. 177)


Sarah Winman vytvorila pôsobivý príbeh plný lásky, smútku, umenia a túžby. Vdýchla život dvom postavám, ktoré sa formovali, zbožňovali, prežili spoločné chvíle, no miestami sa ani len nepoznali. Vedľajšie postavy dotvárali celkový obraz o svete, o situácii, ale zároveň aj formovali tieto dve postavy v každom ich čine či myšlienke. Postavy, ktoré vytvárali vo svete poriadok, neveru, zlobu, odvahu, umenie, rozvahu, lásku, silu či nádej. Hlboká sonda do prežívania Ellisovho života, no zároveň aj náhľad z druhej strany od Michaela. Čo sa pokazilo? Ako dopadlo ich priateľstvo?

Hmatateľná odvaha a láska v tejto knihe vytvoria v čitateľovi veľké tornádo citov a pocitov, nádeje a dezilúzie, ktoré budú s ním vymetať všetky kúty až po poslednú stranu. A na konci len akýsi smutný pocit, či skôr oslobodzujúci, niečo, čo čitateľ nečakal, no napriek tomu ho to stiahlo. Rovnako ako život. Jedna malá náhoda, jedna nálada, jeden okamih môže všetko zmeniť.

Walt Whitman, Vincent van Gogh, jedna maľba z tomboly, dve nerozlučiteľné duše a množstvo tých, ktoré ich spojili. Alebo aj rozdelili. No život stále plynie. A ony neboli schopné zastaviť čas. Na sekundu. Na chvíľku. Keď všetko smerovalo do správneho miesta. Nastal koniec. Už len ticho. Alebo aj výčitky?

"Hlboké tône potajme načúvali ich žiaľu a živý vtáčí spev sa pomaly rozplynul v nepredstaviteľnom tichu." (s. 58)


>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme bux.sk Knihu si kúpite aj tu.

pondelok 16. marca 2020

Pianistka - Elfriede Jelinek (recenzia)

"Táto žena je taká stará a ešte stále nevie, čo chce. Ja som taký mladý, ale vždy viem, čo chcem získať." (s. 199)


Erika Kohutová je profesorka klavíra na viedenskom konzervatóriu. Jej otec zomrel v psychiatrickej liečebni, čo je jeden z dôvodov, prečo žije osamelo so svojou dominantnou a konfliktnou matkou.

Vedie dvojaký život. Cez deň je rezervovaná učiteľka a zasluhuje si rešpekt či priazeň svojich kolegov, avšak po nociach sa oddáva perverzným a násilným túžbam.

Jej zvyky naruší mladý študent Klemmer, ktorý sa chce votrieť do jej priazne. Spočiatku ho odmieta, no neskôr sa mu podvolí.
Za určitých pravidiel...
ktoré prídu Klemmerovi nechutné a zvrátené a on si nedokáže predstaviť, aby im vyhovel.

"Vzájomnosť v láske je, napokon, skôr výnimočný prípad, väčšinou predsa ľúbi len jeden, kým druhý je zaneprázdnený snahou utekať tak rýchlo, ako ho nohy nesú." (s. 267)


Pianistka je veľmi špecifická a naozaj náročná kniha pre čitateľa. Jednak tým, že téma, ktorú autorka spracovala nie je vôbec ľahká a "dobre stráviteľná", ale zároveň aj svojím štýlom spracovania je náročná na vnímanie. Autorka sa vyhýba dialógom, jej štýl je príliš poetický, príliš patetický, zameraný na rôzne metafory, prirovnania, prísne vybranú štylizáciu a pravidlá, ktoré nemožno porušiť.

Svojou slovnou zásobou sa stáva kniha ťažká pre čitateľa, ktorý jej nevenuje dostatok pozornosti. Rovnako ako Erika, aj kniha sa snaží vyvolať pozornosť, vzbudiť záujem a priviesť čitateľa až na pomyselný vrchol zbláznenia.

"Sama bolesť je len dôsledkom vôle k slasti, k deštrukcii, k zrovnávaniu so zemou a vo svojej najvyššej forme istým druhom slasti." (s. 110)


Erika je citovo vyprahnutá osoba, kontrolovaná svojou matkou, často strácajúca sa medzi predstavami a realitou, zachytávajúca život v najzložitejším podobách - v podobách, ktoré od nej očakávajú ľudia v okolí.

I napriek tomu, že sa snaží istým spôsobom vymaniť z puta, ktoré ju drží s matkou, nedokáže bez nej prestať existovať. Zúfalo túži po jej priazni, miestami akoby sa chcela do nej vžiť a nájsť správnu cestu.

Jej cesta je však vrtkavá a túžba omnoho silnejšia ako rozum. Začne jej dvoriť mladý muž, ktorý v nej vidí stelesnenie toho, po čom túži.
Keď však objaví jej skryté chúťky, tak sa jej obracia chrbtom.


"Žena nie je navyknutá na rolu prenasledovanej a neobzerá sa. A predsa sa musí naučiť, že ona je divou zverou a muž je poľovníkom. Čím skôr to pochopí, tým lepšie." (s. 201)


Erika je teda vystavená nielen matke, ktorá ju chce neustále komandovať a nedokáže bez nej prežiť, pretože si myslí, že vlastní jej život, ale zároveň je uväznená v tele, ktoré túži po zvrátenosti, ktoré však nedokáže prijať, len na ne myslieť.

Stáva sa tak otrokom nielen túžby po láske či sexualite, ale zároveň má túžbu byť v súzvuku so svojou matkou a niekým ďalším, o ktorom matka nemôže vedieť. I keď sa zdá jej otrokom, v určitých miestach vidieť jej progres a šancu a chuť vymaniť sa zo zabehnutých koľají a nájsť svoj smer, ktorým sa bude uberať.

"Dieťa je modlou svojej matky, ktorá za to od dieťaťa vyžaduje len maličkosť: jeho život." (s. 28)


Napriek bolestiam, zúfalstvu, smútku, ktorým sa obklopuje, je neschopná s tým niečo urobiť. Bolesť sa do nej vžila a ona sa zúfalo snaží vžiť do nej. Hľadá akýsi alternatívny svet, v ktorom bude spokojná. Jej túžby však nedokáže pochopiť nikto, ani ona sama. Keď dostane to, čo potrebuje, neostane spokojná, ale stále len hľadajúca zmysel jej túžby a bytia. Uväznená sama v sebe a v náručí matky, ktorá si vyhradila právo na jej život.

Elfriede Jelinek vytvorila kontroverznú knihu, ktorú budete z duše nenávidieť, ale aj milovať. Doslova nebudete vedieť, či máte ísť... vracať zo všetkých slov, situácií, činov, ktoré sa v knihe odohrali, alebo obdivovať jej talent tým, že dokázala vo vás prebudiť zhnusenie a záujem v jednom zamotanom klbku, z ktorého sa neviete dostať, a neviete určiť, čo prevyšuje. Erika sa vám vryje pod kožu rovnako, ako sa bolesť a matka vryla do nej. Hľadáte správny prístup a posudok k tejto knihe, ale rovnako ako ona tápete, či ste na správnej ceste.

"Premeriavajú si žiačku a pomyslia si, že hudba jej mala už v detstve povzniesť dušu, a pritom jej akurát pozdvihla päsť." (s. 18)


>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme bux.sk Knihu si kúpite aj tu.

sobota 14. marca 2020

Volám sa Anna - Lizzy Barber (recenzia)

Dve mladé ženy zúfalo túžiace po pravde.
Anna, ktorú matka učila, že vždy musí kráčať na ceste k Bohu. Má ju poslúchať, zostať čistá a vždy jej všetko povedať.
Na svoje osemnáste narodeniny sa však vzbúri proti maminým pravidlám a poza jej chrbát navštívi floridský zábavný park.
Nikdy tam však nebola a mala zakázané ísť, tak prečo sa jej všetko zdá tak známe? A čo ten záhadný list?

A potom tu je Rosie. Dievča, ktoré vyrastalo v tieni nezvestnej sestry, ktorej pátranie ani po rokoch nebolo úspešné. Teraz však hrozí jeden veľký kolaps a Rosie sa aj napriek matkiným či otcovým pravidlám rozhodne konať sama za seba a odhaliť pravdu. Nebude to však pre ňu nebezpečné?
A čo majú vlastne tieto dve ženy spoločné?

"Vždy som mala pocit, akoby niektoré časti mojej bytosti k sebe nepatrili. Je to ako - je to ako vo vani, keď je voda pokrytá takou hustou penou, že cez ňu nevidieť, len občas prenikne na povrch niektorá časť tela - raz koleno, inokedy prst na nohe. A je to, akoby si nebol celý, ale rozlámaný na kusy." William prižmúri oči. Hovorím sťažka, potkýnam sa na svojich slovách. "Takto sa cítim. Ako časti celku, ale akoby nejaká časť zo mňa chýbala." (s. 109)


V rámci čitateľského sveta si čitateľ ľahko domyslí, o čom celá táto kniha bude. Hľadanie stratenej sestry, odkrývanie tajomstiev, temná minulosť a hlavne otázka: prečo?

Autorka vo svojej knihe siahla po dvoch pohľadoch, ktoré dokážu nám čitateľom lepšie priblížiť problematiku z dvoch strán.
Čitateľ sa teda môže dostať do hláv dvoch hlavných postáv, ktoré budú ďalej rozvádzať dej.

Annu začneme vnímať ako dievča, ktorému sa postupne odhaľujú spomienky, pátra po odpovediach, snaží sa žiť podľa svojej matky a hľadá akýsi oporný stĺpik, ktorý by jej pomohol všetko vyriešiť. Často sa púšťa do komplikácií, no jej potreba vedieť o sebe čo najviac je silnejšia, než jej kresťanská výchova.

Rosie je zas dievča, ktoré sa snaží nájsť svoju stratenú sestru, no zároveň čelí rôznym stránkam svojej osobnosti, ktoré sa nedokážu s touto stratou vyrovnať. Sama nachádza rôzne cestičky, ktoré by ju mali naviesť na to, čo je správne a nesprávne, no ona si nevie vybrať. V ľuďoch vidí zúfalstvo, chuť pochopiť jej situáciu, no zároveň ju aj využiť proti nej.
Každý deň čelí svojim démonom, ale nevzdáva sa nádeje, že všetko sa raz vyrieši.

"...šťastie je krehké, najmä ak je postavené na tajomstvách." (s. 315)


Lizzy Barber vytvorila teda zmes tajomstiev, ktoré sa netýkajú len prísnej výchovy či neúspešného hľadania stratenej dcéry, ale svoju knihu rozvádza na niečo vyššie. Na spleť fanatizmu, nedôvery, posadnutosti a tajomstiev, ktoré čitateľa prekvapia a možno aj zarazia.

Jej štýl je však strohý, obyčajný, zo začiatku príliš fádny, potom naberie tempo, no opäť sa autorka vráti do neutrálnej hladiny. Prakticky celú prvú polovicu knihy sa nič nedeje. Čitateľ sa zoznamuje s dejom, s myšlienkami hlavných postáv, s problematikou vzťahov, lásky, výchovy, ale niekedy autorkine pasáže sú úplne zbytočné a recipient dokáže pri nich stratiť "chuť na čítanie".

Vo svojej podstate má kniha zaujímavý námet, spracovanie, dejovú linku, zvraty, teórie, fakty, ktoré sa snažia objasniť záhadu zmiznutia, no jej štýl prebíja myšlienku a určitým spôsobom dej stráca napätie, zaujímavosť, a čitateľ stráca prvotné očarenie.

"Veľmi chcem byť taká, akú ma chcú mať. Koho chcú mať. Ale oni chcú Emily. A ja neviem, kto je Emily." (s. 316)


Záver autorka urýchlila, nemáme šancu sa ako čitatelia dozvedieť o niektorých osudoch viac. Ponúkla nám len to, čo uznala za vhodné - čiže iba príbehy hlavných hrdiniek, ktoré sa v určitom momente pretli, ale dôležité vedľajšie postavy ostali zahalené, neprebádané a hlavne skryté pred našimi očami, teda aspoň čo sa ich osudov týka.

Celkovo knihu nehodnotím nejako pozitívne, pretože nezasiahla ma tým spôsobom, ako som od nej očakávala, ale zároveň musím podotknúť, že jej myšlienky sú rezonujúce. Lizzy takto chcela poukázať na činy, ktoré sa spáchajú, no vždy je tam nejaký hýbateľ, ktorý ľudí núti urobiť niečo zlé. Zároveň poukazuje na psychické správanie rodinných príslušníkov, ktorí prišli o svojho člena a nevedeli, kde môžu hľadať, nemal im kto pomôcť, boli bezradní.
Rosie a Anna boli dve osoby, ktoré mali toho veľa spoločného, no vo veľa "veciach" boli úplne odlišné. Hlavne čo sa týka priorít v živote, výchovy, správania. No jednu dôležitú vec/túžbu mali spoločnú - túžbu po poznaní pravdy.

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Zakúpite si ju aj tu.