Románový debut, ktorý zaujal ako seriál na blogu v roku 2009 množstvo mladých čitateľov, sa vracia v novom šate. Čitateľ sa ocitá v Dunajskej strede, medzi partiou chalanov, ktorá prežíva búrlivé mládežnícke časy, hľadajúc miesto v spoločnosti. Z nich sa rozprávačom príbehu stáva Dušan Damián, ktorý odkrýva svoje tajomstvá, myšlienky a city.
Subjektívne musím na úvod povedať, že nie som veľkou fanúšičkou kníh, ktoré zachytávajú partiu mladých chlapcov, ktorí ešte poriadne nemajú ani občiansky preukaz, holdujú alkoholu a drogám, zoznamujú sa so sexualitou a ich rozprávanie je podfarbené vulgarizmami. Dušan Damián ma prekvapil. Jeho autentický štýl si určite zaslúži pozornosť.
Čo človek, to celá encyklopédia všelijakých zlyhaní. (s. 191)
Postava Dušana Damiána je celistvá, autobiografická, zmieta sa v neustálych vnútorných bojoch a vo svojom živote narazila na, dá sa povedať, úplne dno. Sedí pri cudzom človeku, ktorému rozpráva svoj príbeh, ktorý je plný lásky, drog, alkoholu a zlých životných rozhodnutí. Postavy v diele sú väčšinou pätnásťroční tínedžeri (samozrejme, vyskytujú sa aj starší), ktorí si užívajú slobodu, nespútanosť. Neboja sa riskovať a postupne sa zapletajú do všetkých nástrah, ktoré ponúka samotný život, či už ide o spomínané drogy alebo alkohol. Dôležitú linku tvoria aj priateľstvo a láska.
Láska dokáže zamávať nielen s dospelým človekom, ale aj s dieťaťom. Veď spomeňte si na svoju lásku, ktorú ste prežili v pätnástich...
Dušan sa musí vyrovnať s nebezpečenstvami, ohováraním, istou neverou, stratou priateľstva, dôvery a pevných pilierov, na ktorých budoval celý svoj mladý život.
Autor ponúka jeho vlastné myšlienky, ako ho zmietali nielen pochybnosti o tom, čo je správne, ale zároveň cítil, že niekedy je dobré nechať si svoje tajomstvá sám pre seba. V jeho mladom veku sa musel vyrovnať s postupnými trápeniami, nielen zo strany priateľov či dievčat, ale aj v rámci rodiny.
Láska vädne nenápadne. Avšak v momente, keď umrie, je to ako výbuch, ktorý srdce roztrhá a zanechá namiesto neho v hrudi bolestivý kráter. (s. 6)
Prvé rany nám nastavujú zrkadlo, snažia sa nám niečo povedať, vysvetliť, a zároveň sa snažia docieliť to, aby ich čitateľ pochopil.
Síce niekedy autor použil jazyk, ktorý nebol na úrovni zrovna mladého chlapca, pretože neraz pôsobil a vyjadroval sa viac dospelo, čo môže mať aj za následok to, že autor túto knihu napísal už ako dospelý, ale tieto momenty sú iba malicherné, väčšinou sa mu podarilo situáciu, zmýšľanie a problémy vyjasniť nad očakávania.
Ideálnym doplnkom je aj zhodnotenie budúcnosti, teda to, čo sa postavám stalo, ako skončili po danej hlavnej dejovej linke. Táto záverečná časť akoby zavrela celý kolobeh, ktorý sa odohral, a dodala mu odvahu vyrovnať sa so všetkým, čo sa stalo v minulosti.
Prvé rany odporúčam každému, kto sa nebojí rozprávania mladého chlapca, ktorý zažil búrlivú mladosť, plač dievčat, nedôveru zo strany kamarátov, pád na úplne dno, ale zároveň aj pochopenie celej svojej minulosti, ktorú musel prijať, pretože ona zo zlomeného človeka urobila toho, kým je dnes.
>Sima<
Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujem Enribook.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára