Hlad/Smäd : Jozef Karika (recenzia)

Jozef Karika je už istým knižným fenoménom. Jeho príbehy sú šokujúce, neraz plné strachu, hrôzy a nadprirodzených prvkov. Túto jeseň prišiel s dvojitou dávkou napätia v podobe dvoch kníh Hlad a Smäd, ktoré sú súborom poviedok, prelínajúcich sa navzájom.

Začala som knihou Smäd, ktorá je kratšia a obsahuje iba tri poviedky. Z nich sa mi najviac páčila druhá poviedka s názvom Teufelsloch. Táto kniha je špecifická aj tým, že obsahuje obrátený text, prelínanie minulosti s prítomnosťou, rôzne denníkové záznamy či korešpondenciu. Vo svojej podstate je zaujímavá, pretože prvotný dojem nie je pozitívny, ale postupne, keď začnú jednotlivé príbehy do seba zapadať, tak si čitateľ celú knihu užije. Veľmi oceňujem prepojenie s pandémiou, čo v prvom momente mi prišlo úplne zvláštne, ale keď som sa začítala, tak mi tieto autorove vsuvky zo života, jeho dotyky so strachom a nejakými nevysvetliteľnými javmi prišli ako jedna z najlepších častí knihy.

Autor v nej strieda strach, napätie, detaily, hovorový jazyk, zároveň ponúka aj isté problémy doby či skôr súčasné a minulé zobrazenie nielen života ľudí, ale aj charakterových vlastností. S veľkým nadšením som sa pustila do Hladu a ostala som nemilo zaskočená.

Tieto dve knihy nemôžu byť odlišnejšie. Kým pri Smäde máte pocit, že autorovi všetko veríte, že všetko je naozaj pravda a nie je v tom ani štipka fantázie, tak pri Hlade neveríte ani nos medzi očami.

Hlad obsahuje plytké dejové línie, príliš veľa filozofovania, ktoré síce bolo prítomné aj v druhej knihe, ale nie v takej neúnosnej miere ako tu. Ďalej to boli nezaujímavé životné osudy, kniha obsahuje päť poviedok, z toho boli asi dve použiteľné, ale aj pri nich sa niečo pokazilo. Príbeh, ktorý sa odohrával vo Vlkolínci, či posledná poviedka mali veľký potenciál, ktorý však nevyužili. Autor akoby upustil od takej tej tragickej stránky diel, od strachu a budenia hrôzy, ale skôr sa sústredil na nadprirodzeno, ktorému nemôžete uveriť, a na neveru, sexualitu či depresiu. Všetky tieto motívy sú skvelé, keď sú využité v miere, tu boli už prekombinované a nejasné. Zároveň to bola akoby zmes nezmyslov, ktoré autor pospájal dokopy a vytvoril z nich príbehy, ktoré sa v istom bode (možno) prelínajú. V Smäde bolo toto prelínanie nenásilné a náležité využité.

Jozef Karika vytvoril naozaj pozoruhodný počin týkajúci sa nadprirodzena, strachu, hrôzy, nevysvetliteľných javov, ktoré spojil s ľudskými problémami a túžbami. To, čo možno považovať za silný pilier v jednej knihe, sa v druhej knihe stráca a vytvára tým veľmi kontroverzný a odlišný prístup k dielu. 
I keď autor hovorí, že tieto knihy sú jedny z najhororovejších, ktoré napísal, tak pre mňa stále ostáva v popredí Strach. Kniha Smäd mala tiež isté muchy, ale Karika ich dokázal zamiesť pod koberec a sústrediť čitateľovu pozornosť na to hlavné. 

Nemôžem ale tvrdiť, že by ste si mali prečítať iba Smäd, pretože by sa pravdepodobne zrušil ten efekt, ktorý má táto dvojitá porcia vyvolať. Autor dokáže narábať s textom tak, že mu všetko uveríte, zamyslíte sa nad tým a budete mať strach stúpiť na územie, ktoré vo svojich knihách rozoberá. Ružomberok je mi blízky a asi sa budem teraz naň pozerať úplne inak. Už len čakám, že autor napíše niečo z mojej lokality a budem sa báť pozrieť aj von z okna. 

Knihy rozhodne stoja za pozornosť, jedna je síce lepšia ako druhá, ale aj v tej horšej môžete nájsť nejaké pozitívne prvky, ktoré z nej urobia aspoň aký-taký čitateľný počin. 

>Sima<

Za poskytnutie kníh na recenziu ďakujeme vydavateľstvu Ikar. Knihy si kúpite aj na ich stránke.