Nezabudnite na veľrybu : John Ironmonger (recenzia)

Nie je dobré, keď je človek sám. Ale ak už musíš byť sám, buď sám s priateľom. (s. 379)

Nezabudnite na veľrybu je jednou z tých kníh, ktorá sa môže pýšiť tým, že má nádhernú obálku, a tým zaujme nejedného potenciálneho čitateľa. Pod názvom sa čnie veta: Vtipná, láskavá, dojímavá kniha o púti človeka za kútikom sveta, kde by mohol mať domov. Už len vďaka tejto vete si získala moje sympatie, a tak som sa s očakávaniami pustila do jej čítania, ale dostala som niečo úplne iné, ako som očakávala.

Kniha zachytáva príbeh mladého muža, ktorého vyplavilo more na breh, bol úplne nahý a na pomoc mu prišli ľudia z dediny, ktorá má iba niečo cez tristo obyvateľov. V čase, keď sa dáva dokopy z tohto zážitku, na pobreží uviazne veľryba, ktorú sa, spolu s ostatnými dedinčanmi, snaží zachrániť. Tristosedem obyvateľov dediny St. Piran vycíti, že sa deje niečo zvláštne. Joe Haak ušiel zo City v Londýne, pretože mal strach z celosvetového kolapsu civilizácie, ktorý predpovedal jeho počítačový program Cassie. Podarí sa mu presvedčiť dedinčanov, že sa blíži epidémia? Čo sa bude snažiť počas nasledujúcich dní urobiť pre to, aby prežili? A akú úlohu v tomto príbehu zohráva veľryba, ktorá sa vznáša v zátoke?

„Niekedy nezáleží na tom, čo človek cíti,‟ povedal. „Zákon má občas iný názor.‟ (s. 77)

Príbeh tejto knihy je veľmi nadčasový, nereálny (alebo možno až príliš reálny?), zároveň ukazuje ľuďom zrkadlo. Od knihy som očakávala ekologickú tému, ktorá bude ukazovať isté prehrešky ľudí voči zvieratám a prírode. Toto som v istom zmysle aj dostala, ale v inom zmysle som sa mýlila. Ide o zaujímavý dej, ktorý zobrazuje malú dedinku a ľudí, ktorí sa navzájom medzi sebou poznajú, vedia svoje tajomstvá a nič sa medzi nimi neutají. Joe Haak postupne spoznáva doktora na dôchodku, kňazovu ženu, učiteľku či zdravotnú sestru a iných. Pri jednotlivých okamihoch, ktoré prežíva hlavný hrdina v dedine, ako sa hovorí, Pánu Bohu za chrbtom, postupne autor posúva do popredia život, ktorý hrdina žil predtým, teda nejaké útržky formujúce jeho osobnosť, ktoré sa prelínajú s prítomným dejom a nie sú nijak zvlášť oddelené od textu. 

Od pracovných vzťahoch, počítačových objavoch či finančných problémoch sa postupne odhaľuje Joeova psychická stránka, odcudzenie sa od rodiny a smrť jeho milovanej matky, okamihy minulosti, na ktoré rád spomína, ktoré mu pripomínajú to, kým sa stal. Popri jeho zložitej situácii autor necháva priestor aj citom, teda láske, nielen rodičovskej, láska syna voči matke, ale aj komplikácie, ktoré prináša láska voči iným ženám, ktoré miloval, ale nedokázal a nemohol s nimi byť, pretože to osud zariadil inak.

Azda sa nebojíme správania druhých. Desí nás, že to my sa zmeníme. (s. 363)

Joe Haak je zaujímavá postava, celistvá, autor upriamuje naňho celú pozornosť, ale zároveň ponúka zrkadlo na ľudský druh a jeho ničivú silu. Zároveň však verí, že ľudský egoizmus sa dá zmenšiť, či nebodaj potlačiť, aby ukázal v sebe silu spoločenstva a boj za obnovu toho, čo robí náš život životom.

Od dystopických scenárov chrípky, ktorá zasiahne ekonomiku i celé ľudské prežívanie, hrozba zo strany iných, panika, v ktorej sa jeden človek snaží nakúpiť toľko, aby mohol zlé časy prežiť, teda zhromažďovanie, ktoré nedávalo zmysel, ale v konečnom dôsledku bolo v rámci príbehu dôležité, ľudská súdržnosť, ochota pomáhať, prijať medzi seba neznámeho človeka, ktorý uviazol vo svojom živote a snažil sa nájsť správny smer, domov, uvedomenie si svojho údelu, problémy spojené s láskou, ohrozený svet, svet technológií a financií, sexualita, dokonca i náboženská tematika, ktorá nebola však násilne včlenená do príbehu, ale voľne sa niesla v celkovej atmosfére, a na záver veľryba, ku ktorej sa vytvorilo puto a v konečnom dôsledku to bola príroda, ktorá ukázala svoju oddanosť či istú, môžeme povedať, lásku, ktorá zachránila nejedného človeka, ktorý už stratil vieru v seba samého.

Ľudia sú ako dieliky zo skladačky. Človeka, ktorý sa k nám presne hodí, nenájdeme hneď. Aby sme mohli prijať druhého človeka, musíme sa prispôsobiť, jednak povahovo, jednak okolnosťami nášho života. A ten druhý musí urobiť to isté kvôli nám. To si vyžaduje čas. (s. 211)

Nezabudnite na veľrybu je príbeh o hľadaní a nájdení, o strachu zo života či z jeho konca, o ochote podeliť sa, zdieľať spoločne dobré aj zlé chvíle, ukázať, že ľudia nie sú iba sebeckí a egoizmus ešte stále neprevládol vo svete. Citlivý dej je nadčasový, nastavuje ľuďom zrkadlo, ale zároveň ukazuje, že vo svojej podstate nie sú až takí zlí. Pointa celého deja je naozaj na zamyslenie, hmatateľná a dôležitá, jej spracovanie je prínosné a nevšedné, občas sa autorovi celá koncepcia „vyšmykne‟  z rúk, ale potom opäť naberie správny smer a knihu dovedie do záveru, v ktorom čitateľ nájde zmysel a hlavne pochopenie. Pochopenie, že všetko závisí od nás, pretože ako ľudský druh máme ešte šancu niečo napraviť...

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Knihu kúpite aj na ich stránke.