Navždy - Maya Sinay (recenzia)

"Každý máme svoju cestu. Ja si kráčam po tej svojej a verím, že prídem do cieľa. Každý občas padne, ale nie každému sa podarí vstať."

To čo bolo toto?!

Presne táto otázka sa mi vynorila v hlave, keď som dočítala túto knihu. Už dlho som nečítala niečo tak prudko návykové od slovenského autora.

Kniha sa točí okolo hlavnej postavy Funny, ktorá hrá basketbal, je fanúšičkou tenisu, má najlepšieho kamaráta Denisa, chápavých a skvelých rodičov, no nie ideálneho chlapa. Avšak jedného dňa sa rozhodne mu dať koniec a začať odznova, možno s niekým iným. To, čo ju ale momentálne zaujíma je iba basketbal a Denis, ktorý je akoby jej brat.

Celý jej život sa však zmení, keď pôjde na tenisový zápas. Odnesie si nielen poriadnu hrču na tvári, ale niečo oveľa cennejšie.

"Som šťastná, že ťa mám. Ak som ti to ešte nepovedala, chcem, aby si to vedel."

Funny je neskutočne ironická, sarkastická, dokonalá ženská, ktorú obdivujem a zbožňujem. Viackrát som sa v jej vyjadrovaní úplne našla a bola mi extrémne sympatická. Odvážna, rýchla, milujúca, priateľská, ale citlivá. Presne taká, aká mala byť.
Denis (to, že každý chlap okolo nej bol krásny, tak to je trošku klišé, ale nevadí) bol jej najlepší kamarát, brat. Ich vzťah som obdivovala a tíško závidela. Čistý, podporujúci, milujúci a oddaný.
Rodičia skvelí, podporujúci. Skrátka všetky okolo nej mali vlastnosti, ktoré by mal mať každý. Nikto jej nezávidel, každý sa jej snažil pomôcť, podporiť (až na jej bývalého, ale to je kapitola sama o sebe).

Autorka veľmi živo popísala situácie, charaktery postáv. Doslova vás vtiahla na turnaje, výhry, na ihrisko, do auta, skrátka všade ste mali pocit, akoby ste aj vy boli súčasťou deja a pomaly si k postavám vytvárali vzťah.

Všetky oči boli na mne, no nemala som pocit, že by ma vôbec videli. Pocit samoty ma urobil neviditeľnou a môj úsmev istoty medzi nimi nebol.

Silno máva vašimi emóciami. Ja som plakala, usmievala som sa v autobuse (ľudia si o mne museli myslieť!), mala som zimomriavky, bola som v napätí a doma som sa smiala nahlas.

Príbeh sa mi vryl pod kožu a ja som mala pocit, že ho žijem. Krásny príbeh podpory, odhodlania, lásky, rodiny, priateľského puta, ktoré drží stále pokope, nech sa deje čokoľvek.

Knihu som doslova nepustila z ruky - čítala som ju v autobuse, počas hodín, počas čakania na autobus a aj počas chôdze. Získala si moje srdce hneď. Nielen postavami, ale aj životnými strasťami. Či už boli dobré, alebo aj menej dobré, vždy si hlavní hrdinovia zachovali svoju tvár a spoločne sa snažili všetko predýchať, navzájom si byť oporou a nestratiť nádej v lásku.

Za mňa určite jeden z tých silných slovenských románov, na ktoré budem dlho spomínať. Mierne klišé určite tejto knihe kvalitu neodoberá a je to tá najlepšia možnosť, ak si chcete poplakať a aj sa zo srdca zasmiať, uvedomiť si, aký je život krehký.

Nevedela som, ako mohli všetci tak rýchlo doslova preliezť moju obrannú stenu, ktorú som si tak dlho budovala. Ale bol to dobrý pocit niekam patriť a mať vedľa seba ľudí, ktorým na mne záleží.

>Sima<

Za knižku ďakujeme samotnej autorke. Môžete si pozrieť jej instagram tu.