Poslední svedkovia - Svetlana Alexijevič (recenzia)

Vynechal som obdobie svojho detstva, stratilo sa z môjho života. Som človek bez detstva, namiesto detstva mám vojnu. 

Myslíte si, že kníh o druhej svetovej vojne je už dosť?
Veľmi sa mýlite.
A Svetlana Alexijevič vám dokáže, že ešte nebolo všetko povedané.

Svetlanu obdivujem už veľmi dlho, pretože je jednou z tých autoriek, ktorú by ste si mali prečítať. Inteligentná, múdra a odvážna žena, ktorá zachytáva hrôzy, ktoré postretli ľudí, na papier.

Východ z lágra bol iba jeden - cez komín... Priamo do neba...

Poslední svedkovia sú piatou vydanou knihou z pentalógie, ktorá vyšla vo vydavateľstve Absynt. Zachytáva hrôzostrašné zážitky detí, ktoré prežili druhú svetovú vojnu. Dokazuje, že aj napriek tomu, že viacerí mali iba 4-5 rokov, tak si zapamätali všetko, čo natrvalo zmenilo ich život.
V tejto knihe nájdete výpovede už dospelých ľudí, ktorí so slzami v očiach spomínajú na ťažké časy. Sami uvidíte (prečítate si), že často nie sú schopní ďalej pokračovať a oživovať svoju bolesť, ale aj napriek tomu podávajú tieto hrôzy nám, čitateľom, ľuďom, aby sme sa poučili. Preto môžem povedať, že táto kniha by mala byť povinnou pre každého, kto nevie, aká krutá je vojna a nielenže trpí krajina, zvieratá, príroda, ale hlavne ľudia.

Túto knihu som nemohla prečítať na jedno posedenie, i keď som posledných 100 strán zhltla. Musela som sa veľmi prekonávať, pretože po každej kapitole vo vás ostane prázdno a slzy v očiach. Akási neschopnosť porozumieť, akí dokážu byť ľudia krutí. Čítať o deťoch, ktoré videli na vlastné oči smrť svojich rodičov, o matkách, ktorým v rukách zomrelo dieťa, o babkách, dedkoch, ktorí boli zabití a často dosť nehanebne odhodení, o ľuďoch, ktorí išli poorať pôdu a už sa nevrátili, o masových hroboch, ktoré si sami pre seba vykopali.

Vyrástol zo mňa zachmúrený a nedôverčivý človek. 

Čítate taktiež hlavne o tom, ako vnímali deti vojnu. Jedni ani poriadne nevedeli, čo je vojna a druhí boli vcelku šťastní, pretože chceli bojovať za vlasť, pomáhať zraneným, presne tak, ako sa ešte pred vojnou hrávali spolu s ďalšími kamarátmi na dvore.

Táto kniha však nie je len o deťoch, ktoré museli už v 4 rokoch dospieť, ale je hlavne o rodinách a o tom, ako veľmi deti potrebujú rodičovskú lásku. Na vlastné oči videli, ako im zabíjajú rodičov, súrodencov, blízkych, ale i známych. Často sa museli päťročné deti postarať o svojich mladších súrodencov a denne zdolávať prekážky, ktoré sa im dostávali pod nohy.

Pozerá na mňa... Nech sa akokoľvek snažím skryť za metlu, nijako sa neskryjem. On má také pekné hnedé oči... Predstavte si, to si pamätám... Tak som sa zľakla, že od strachu sa ho pýtam: "Ujko, vy ma zabijete?" Ale neodvetil mi.

V tejto knihe objavíte silu, odvahu bojovať nielen za seba, ale hlavne pre druhých. I keď sa to možno zdá, že vo vojne je každý každému nepriateľ, aj napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní riskovať a pomôcť, nech ich to stojí aj život. Hoc aj nepriateľovi.

Odvaha, láska, smútok, strach, bolesť, choroby sú prítomné v celej knihe.Hoci táto kniha vám dá dosť zabrať na psychiku, tak je nutné, aby ste si ju prečítali. Nielenže objavíte silné životné príbehy, ale nájdete v sebe odvahu a súcit a možno aj uvedomenie si, že v tomto živote je dôležitá ľudskosť a pomoc druhým. A že nie všetci mali také šťastie, také pokojné detstvo, ako ste mali vy.

Ja však nikdy nemôžem byť celkom šťastná. Úplne šťastná. Nedarí sa mi precítiť to šťastie. Bojím sa šťastia. Vždy sa mi zdá, že sa už-už skončí. Stále vo mne žije to "už-už". Ten detský strach...

>Sima<

Za knižočku veľmi pekne ďakujeme vydavateľstvu Absynt. Môžete si ju zakúpiť tu.