Chlapec, ktorý patril moru - Denis Thériault (recenzia)

Luc je ako jedna z tých ruských bábik, kde jedno tajomstvo zapadá do druhého. Je ako guľa zo žuvačiek, mäkká vnútri, no s tvrdou škrupinou, ktorú treba veľmi dlho cmúľať. Musíte ho akceptovať takého, aký je, s jeho tajomstvami, zavretými dvermi a tmavými kobkami. (s. 45)

V nehostinnom kúte Kanady, kde vietor prečesáva husté hrivy lesov a vzdúva morské vlny, kde oblohou víria albatrosy a v tuhej zime prikrýva krajinu hlboký sneh, vzniká veľké priateľstvo osamelých chlapcov, ktorých spája odvaha, viera v sny, v akúsi mágiu, či spoločný nie príliš pozitívny osud.

Spoločne unikajú do magického podmorského sveta vo vlastnej fantázii, snívajú o mieste, kam skutočne patria. Miesto, ktoré zahojí ich žiaľ zo straty rodičov. Ale o akú stratu vlastne ide? Je všetko to, čomu verili, pravda? Alebo sa občas dejú zázraky?

Postupne sa však pre jedného začne vytrácať hranica medzi svetom fantázie a reality a ten druhý stojí pred veľkou úlohou: zachovať vernosť kamarátovi na ceste, ktorá nevyhnutne speje do tragédie. Čoho všetkého je teda fantázia schopná?

Je bolestivé priznať si, že človek je sám. (s. 62)

Doslova všetkého. Dokáže ublížiť, ale dokáže aj pomôcť prekonať bolestivé dni, či dodá nádej, až začneme veriť tomu, že zázraky sa naozaj dejú. A v tejto knihe ich nie je málo.

Chlapec, ktorý patril moru je krásne poeticky napísaná kniha, ktorú nemôžete nemilovať. Získa si vás spojím jazykom, príbehom, ale zároveň aj osudom dvoch malých chlapcov, ktorí na svoj vek sú príliš vyspelí. Asi preto, že obidvaja si nesú vo svojom živote svoj trpký osud, ktorý ich musel zoceliť.

Príbeh sa zdá byť jednoduchý, no autor krásne vykreslil prostredie bičované zúrivými vetrami, snehom. Do deja zakomponoval priateľstvo, lásku, rodinu, smrť, nádej, vieru, zázraky, odvahu, strach, istý sarkazmus voči Bohu, túžbu po zázemí a bezpečí, skrátka všetko to, čo je súčasťou života a nikoho to neminie.

Hnev, to bolo ozaj niečo. Dalo sa ním kŕmiť. Bolo to lepšie než nič. Jeden dôvod, prečo zostať nažive. (s. 170)

Títo dvaja chlapci nie sú obyčajné deti. Keď jeden upúšťa uzdu fantázie, druhý sa ho snaží krotiť. Keď jeden sa rúti do maléru, druhý je na tejto ceste spolu s ním.

Kniha je teda viac ako len o priateľstve medzi dvoma malými chlapcami. Je o živote. O smutných chvíľach, o viere v zázraky, o úcte, o kráse, o harmónii.

Autor necháva dej pomaly plynúť, všetko sa nám zdá až príliš reálne. Sny sa stávajú súčasťou reality a to vedie k veľkej tragédii.

Pre mňa silné dielo, o ktorom bude čitateľ ešte dlho premýšľať. V jeho vedomí ostane akýsi záblesk z prečítania, príbeh bude mať stále pred očami a vždy mu vyčarí úsmev či smútok na tvári.

Sme natlakované struny vydráždených zmyslov. Spávame menej, aby sme nič nezmeškali, pretože si potrebujeme vychutnať každú kvapku opojného elixíru, ktorý vyteká zo slnka a napĺňa naše póry divokými fotónmi. Sme opití slobodou. Ako príroda, ktorá bzučí okolo nás, ponáhľame sa vyrásť, žiť naplno, umocniť našu existenciu na milión. (s. 146 - 147)

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Môžete si ju kúpiť aj tu.