Keby človek vedel, ako sa bude život uberať, obrátil by sa na opätku. (s. 195)
Ocitnúť sa na hranici medzi životom a smrťou by si neprial nikto.
Behať podzemnými chodbami nemocnice medzi jednotkou intenzívnej starostlivosti a novorodeneckým oddelením si vyžaduje viac ako len vnútornú silu.
Tom je bývalý hokejista, ktorý spolu so svojou partnerkou Karin čakajú ich prvé bábätko.
Nie všetko však ide podľa predstáv a zrazu sa ocitajú v nemocnici, kde Karin povedia, že je vážne chorá.
Skôr ako ju uvedú do umeleckého spánku, Tom jej sľúbi, že pre ňu priebeh udalostí zaznamená.
Tom sa teda retrospektívne vracia nielen k ich zoznámeniu, ale zároveň rozoberá jej vzťah s rodičmi, neschopnosť sa od nich oddeliť, rozoberá jej zdravie, spoločný život počas tehotenstva i pred ním, píše o oslavách, o otcovom alkoholizme, o kľúčových situáciach v jeho živote, o matkinom ťažkom rozhodovaní, či manžela opustiť, no zároveň nám dáva náhľad aj do situácií po diagnostikovaní Karininej choroby.
Aj keď sa učím otca nenávidieť, predstavujem si, že tma sa okolo jeho píšucich prstov rozpúšťa, v skutočnosti je tajným strážcom temnoty, ktorý ma chráni svojím životom, on a ostrov, rozprávkové bytosti, nekonečné tmavomodré more, hĺbka, vlny, slnko. (s. 226)
Musím súhlasiť, že kniha je surová autobiografická spoveď, ako sa uvádza už na jej obálke. Tom opisuje svoj život bez emócií, svoje pády, svoje detstvo, najťažšie rozhodnutia, boj o to, aby našiel akú-takú cestu dostať sa zo všetkého.
Až neskôr prichádza všetko to, čo čitateľ očakáva. Emócie, ktoré prichádzajú s postupným "dospievaním" dieťaťa, jeho prvé krôčky, držanie za ruku, spánok, úsmevy, objatia, bozky.
Tom čitateľovi postupom času pripadá bližší, viac otvorenejší, viac sentimentálny.
V prvej polovici je Tom nezaujatý, vyjadruje len fakty, bez štipky sentimentu. Všetko podáva čitateľovi akosi "chladne".
V druhej polovici už vidíme zárodky emócii, ktoré Tomom lomcujú.
V knihe opisuje nielen svoje najťažšie chvíle života, ale zároveň ukazuje aj vnútornú silu bojovať.
Proti nepriazni osudu.
Proti nariadeniam štátu.
Proti rodine.
Proti bolesti.
V každom okamihu sme stále nažive je kniha, ktorá si vás získa svojou jednoduchosťou, silným príbehom, zaujímavým spracovaním.
Zároveň núti čitateľa byť aktívnym, pretože Tomove spomienky (zaznamenávanie udalostí) sú veľmi chaotické, pretože ich strieda, každou stranou neviete, čo čakať. Či spomienku na detstvo, či život s Karin.
Aj keď je kniha klbko chaosu, ktoré ovládlo nielen Tomov život, ale aj písanie, tak sa dokážete v tomto chaose zorientovať a nájsť krásu, ktorá sa skrýva v týchto slovách. I keď Tomov život nie je sprevádzaný príliš radostnými situáciami, všetko dokáže zvládnuť.
Spolu s Karin.
V myšlienkach, činoch, fotkách, spomienkach...
...smrť je abstraktná, nedá sa pochopiť rozumom. (s. 191)
>Sima<
Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Zakúpite si ju aj tu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára