Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať - Carolia Setterwall (recenzia)

Stala sa zo mňa smutná postavička, ktorá sama a so slzami v očiach tlačí kočík so spiacim dieťaťom na cintoríne na Štedrý deň. (s. 205)

V jedno obyčajné októbrové ráno sa Caroline zmení svet.
Nájde svojho muža mŕtveho v posteli.
V okamihu ostáva so svojím malým synom celkom sama a musí si na tento život zvyknúť. I keď jej je rodina stále nablízku, keby niečo potrebovala, časom sa aj ich záujem zmenšuje a Carolina musí nájsť vnútornú silu bojovať ďalej. Za seba, ale hlavne za svojho syna.

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je silný autobiografický príbeh, dojímavé zúčtovanie nielen so smrťou, ale aj so životom, s láskou a materstvom, s rodinnými vzťahmi, s kamarátmi, s modernými vzťahmi a s očakávaniami, ktoré nie sme schopní naplniť, aj keby veľmi chceme.

Carolina čitateľovi odhalí desať rokov svojho života plného lásky i žiaľu, život, ktorý si nenaplánovala.
Spolu s ňou sa vraciame do minulosti, hľadáme, nachádzame, snažíme sa pochopiť jej správanie, jej očakávania. Pozorujeme rodiaci sa vzťah medzi Carolinou a jej manželom, prvé stretnutie s rodičmi, plány, bývanie či dieťa.

Odrazu mám pocit, že všetci sú rovnako vysokí ako ty. Každý má približne stodeväťdesiat centimetrov, nosí tmavú mikinu a kráča mi naproti presne ako ty.
Tu si. Nie, tam. A tam. A dokonca aj tam. Si všade a vlastne nikde. (s. 117)

Carolina pôsobí ako veľmi nevyrovnaná osoba, ktorá chce vo svojom živote, aby všetci fungovali podľa jej predstáv. Nemôžeme sa jej však čudovať. Vo svojom živote si prešla už smrťou jej otca, s ktorou sa musela vyrovnať a ktorú aj tak celkom ešte neprekonala (veď kto by aj áno), ale zároveň pre ňu život prichystal ešte jednu bolesť, a to smrť jej milujúceho partnera.

Vo svojom vnútri sa začína Carolina obviňovať, hľadať útechu v rodine, priateľoch, nevie sa vymaniť z kruhu, do ktorého sa dostala, no jej syn je to najdôležitejšie, čo ju ženie vpred, čo jej dodáva silu a nádej bojovať a prekonať traumu.

Počas celej knihy si dokážete s Carolinou vytvoriť istý vzťah, pretože nám ponúka jej myšlienky, nálady, pocity "z prvej ruky".
Nesnaží sa o to, aby ste ju ľutovali, i keď si uvedomuje, že aj také obdobia boli, no snaží sa čo najviac autenticky čitateľovi opísať, čo sa jej stalo.

Želám si, aby som mohla dostať ešte jednu šancu ľúbiť ťa. Celého aj s chybami a nedostatkami. Chcela by som začať odznova, zmeniť sa byť ti lepšou partnerkou. Partnerkou, ktorá sa viac pýta, viac počúva, ktorá je chápavejšia a trpezlivejšia. No viem, že to nejde, a tak len ticho načúvam a zbieram čriepky z tvojho života, ktoré mi unikli. (s. 171)

Spolu s ňou sa čitateľ dostáva do kontaktu s inými postavami, vytvára si s nimi vzťahy také, ako si vytvára aj ona.

Možno sa niekomu bude zdať, že Carolina počas celej knihy iba opisuje dni, mesiace beznádeje a hľadania síl pokračovať ďalej, no s každou stránkou nám odkrýva to, ako sa jej duša hojila.

Kniha je písaná akoby formou denníka, v ktorom sa Carolina prihovára svojmu manželovi, dosť často ho menuje, vytvára akoby prehľad dní, ktoré mu chce povedať.
Caroliin mŕtvy muž sa stáva nezainteresovaným pozorovateľom jej života, vyrovnávania sa so stratou, hľadaním síl, dospievania ich syna, vytváraním vzťahov.

V každom okamihu akoby jej mŕtvy muž bol s ňou. Snaží sa, aby ju pochopil, aby bol pre ňu imaginárnou oporou, o ktorú sa môže vždy oprieť.

Pri predstave, že ešte včera si tu ležal a dnes už s nami nie si, ma zaplaví pocit nekonečnej prázdnoty. (s. 62)

V tejto knihe teda nájdete akoby dlhší monológ s mŕtvym, v ktorom Carolina opisuje vzťahy medzi kamarátkami, rodinou, strach o dieťa, o seba, začlenenie sa do spoločnosti, materstvo, opisuje dôveru, lásku, hľadanie šťastie pre seba a svojho syna, vyrovnávanie sa so svojím životným údelom, opisuje starostlivosť o dieťa, zmenu prostredia, čo musela a nemohla urobiť, čo jej dodalo silu a čo ju o ňu obralo.

Aj keď sa to možno nezná, Carolina sa nesťažuje (i keď je pravda, že v knihe sa viackrát sťažuje, no jej myšlienkové pochody a nálady sú veľmi premenlivé a stále hľadala správnu cestu). Prijíma svoju životnú rolu, snaží sa vyťažiť z nej to najviac, čo dokáže a hlavne sa nepretvaruje a nenahovára si, že niečo zvládne, keď vie, že na to nemá.

Vo svojej podstate je to veľmi silná žena, ktorá nejde za hranicu svojich možností, miestami sa zdá sebecká, naivná, prchká, ale predsa takáto je každá druhá žena. Nemôžeme ju súdiť, musíme sa snažiť ju pochopiť a uvedomiť si, že jej vyrovnávanie sa so životom nás zasiahlo viac, ako sme si mysleli, pretože našla v sebe niečo, čo má v sebe každá žena - vnútornú silu.
A tým nás môže len inšpirovať.

Pravidelne konštatuje, že si mŕtvy, a zdá sa, že ho to netrápi, stále to berie ako fakt, no vzápätí sa spýta, kedy prestaneš byť mŕtvy. (s. 283)

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Zakúpite si ju aj tu.