Továreň na bábiky - Elizabeth Macnealová (recenzia)

Je ako kvapka čiernej farby, ktorá sa postupne šíri vodou, zamoruje ju a s ňou aj všetko ostatné. (s. 287)

Londýn 1850.
Kniha plná umenia, malieb a veľkej výstavy, ktorá toho zmení veľa.

V Hyde Parku sa to hemží ľuďmi, nič nezvyčajné, no v dave sa stretnú Silas a Iris.
Iris je mladá žena, ktorá pracuje v obchode s bábikami spolu so svojou sestrou. Má ryšavé vlasy a jednu menšiu anomáliu, ktorá Silasa zaujme natoľko, že začne byť ňou posadnutý a urobí čokoľvek, aby ju dostal.

Iris si však jeho pozdravy, pozvania nevšíma, no Silas sa pri nej objavuje čoraz častejšie a čoraz viac vidí jeho temnú stránku a začína sa báť. So svojimi pochybnosťami sa zdôverí Louisovi, ktorý je prerafaelistický umelec a s podmienkou, že Iris naučí maľovať, sa stáva jeho modelkou.
Ostane však všetko iba v rámci toho, čo je povolené? Alebo viacero vecí prekročí zaužívané pravidlá? Pravidlá na život, slobodu, pohyb, lásku?

Podľahne žiaľu, hnevu, samote, žiarlivosti, pocitom, ktoré nedokáže pomenovať. Vzápätí si však utrie líce a tvár mu znehybnie. Nie, pomyslí si, nedovolí, aby ho to zlomilo. Musí ju získať. Získa si ju. (s. 245)

Továreň na bábiky je román, ktorý je plný vzrušenia, túžby, lásky, umenia, malieb, vášne, ale zároveň aj plný strachu a temnoty.
Autorka vytvorila krásne dielo, ktoré doslova dýcha atmosférou viktoriánskeho Londýna. Veľmi detailne, ale zároveň nenútene opisuje prostredie či postavy a vytvára veľmi krásnu zmes farieb, ktorú si čitateľ dokáže veľmi ľahko predstaviť.

Jej postavy sú opísané precízne, majú svoju minulosť, ktorú nám postupne počas deja autorka "dávkuje" a vytvárame si ucelený obraz nielen na to, ako postavy vyzerajú, ako sa správajú, ale hlavne čo ich viedlo k tomu, aby sa tak správali.

Veril som, že ma má láska pohltiť, premôcť. Že ma rozdrví vo svojej obrovskej papuli, privedie ma do záhuby a neostane mi iná možnosť, než jej podľahnúť. (s. 191)

Postupne odhaľujeme Irisine túžby, pocity viny, lásku k rodine, k sestre, k mužovi, strach z muža, zo spoločnosti.
Rosine trpké časy, ale aj jej pomer s mužom, ktorý jej ublížil, ako sa pretĺkala životom, ako ju poznačila choroba, ako sa snaží nájsť správnu cestu medzi tým čo je a čo nie je dobré.
Silasovu minulosť, jeho záľubu, myšlienky, istú dávku až takej, povedala by som, schizofrénie, keď sa snaží si nahovoriť niečo, čo nie je pravda a nikdy nebude. Jeho temná stránka je premyslená do detailov a čitateľ ju postupne odkrýva.
Louisov vycibrený vkus, maľovanie, hľadanie správnej cesty, jeho zábavnú stránku, zmysel pre umenie, detail a hlavne aj jeho minulosť, ktorú sa snaží skrývať.

Elizabeth Macnealová vytvorila teda hodnoverné postavy, ktoré majú svoj osud, svoje poslanie, každá je iná, jedinečná, každá má v príbehu svoje miesto. Čitateľ si teda nielenže dokonale "vybaví" vo svojej mysli ich osudy, ale skvele si dokáže predstaviť ich výzor, ktorý potom skvele zapadne do Londýna, ktorý autorka vykreslila.

Temnota je mäkká a teplá, ako páperová prikrývka. Ponorí sa do nej, do Louisa, a napokon sú zase spolu. (s. 337)

Kniha je teda plná krásnych opisov, zo stránok na vás dýcha umenie, farby, túžba po poznaní, po uznaní, po láske, po pochopení, ale zároveň aj temnota, túžba oslobodiť sa.
Elizabeth vykresľuje londýnsku spoločnosť, nielen zámožných ľudí, ale siaha až pomerne ďalej. Opisuje nevestince, prácu "ľahkých žien", ktoré si svoj osud často nevybrali samy, malých chlapcov, ktorí buď kradnú, alebo robia "špinavú prácu". Zároveň však sa dotýka aj motívu smrti, ktorý je neustále prítomný v diele a len čaká na svoje odhalenie.

Taktiež veľkú čas venuje opisom rodiny, myšlienkam a tradíciám, tomu, čo by sa malo praktizovať a ako je to v skutočnosti, opisuje obetavosť, lásku v tých najkrajších, ale aj najhorších podobách. Všetky tieto motívy postupne využíva v deji a čitateľ sa teda s nimi zoznamuje "za pochodu".

Na koniec len poviem, že kniha je napísaná krásnym jazykom, nasiaknutá všetkými krásnymi predstavami a ideálmi, no zároveň v jej vnútri sa skrýva aj čosi omnoho temnejšie ako posadnutosť...

Po prvý raz jej smrť naháňa strach. Díva sa na svoju ruku a nedokáže uveriť, že jedného dňa ju jej duša opustí, iskra zhasne. Portrét jej tváre ju však prežije, zveční ju v jej súčasnej podobe. (s. 129)

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite aj tu.