Minulosť treba nechať odpočívať a nie oživovať. (s. 289)
Simona Rošková prichádza s ďalšou knihou, ktorá sa opäť týka veľmi citlivej témy.
Renáta nie je typickou milujúcou matkou. Svojej Johanke robí zo života peklo, pretože ju jej otec opustil a ona vo svojej dcére vidí jeho črty. Johanka trpí nedostatkom lásky, pokúša sa o jej priazeň, ale vždy to skončí rovnako. Hnevom, krikom, nenávisťou a plačom.
Johanka závidí svojej kamarátke mamu Michaelu, ktorá je úplný opak jej maminky.Michaela je milujúca matka, ktorá sa po smrti manžela snaží postaviť na nohy, zároveň chce byť svojej dcére vždy po ruke a nechce, aby trpela nedostatkom lásky, pohladenia či podpory.
Michaela a Renáta - dve odlišné ženy, no zároveň dve kamarátky, ktoré občas spolu zájdu na prechádzku, bývajú skoro vedľa seba, majú odlišnú výchovu, no ich priateľstvo je nerozlučiteľné. Keď trpí jedna, druhá sa jej snaží pomôcť, podporiť, poradiť.Avšak jedného dňa sa všetko skomplikuje a Renáta sa rozhodne urobiť jedno závažné životné rozhodnutie, ktoré všetko zmení. Zmení sa všetko na zlé, alebo je šanca, že toto všetko bude mať šťastný koniec? Veď ako pre koho...
Jej život je jedno veľké divadlo a ona sedí v prvom rade. (s. 271)
Simona Rošková vytvorila silný príbeh plný kriku, vyrovnávania sa s alkoholovým opojením, drsnej výchovy, plný plaču za stratou muža, ale zároveň aj za nedostatkom materinskej lásky, plný nedostatku lásky, zlých rozhodnutí, zábavy, drsnej reality...
Renáta je zobrazená ako matka, ktorá sa o svoju dcéru nestará, neprechováva k nej vrúcnu lásku, neobjíma ju, nepohladí, nepobozká. Johanka je na druhej koľaji, ak vôbec na nejakej je.
Renáta sa zaujíma iba o svoje prízemné pudy, o zlé rozhodnutia, ktoré jej do života prinesú kopu otázok, no aj kopu problémov.
Myslela si, že je ženou, ktorú muž neopustí, ale bude sa k nej správať ako k bohyni. Vo svojich predstavách však narazila o múr a musí sa postarať o dcéru sama. Jej otcovi bráni styku s dcérou, no neskôr zmení názor, nakoľko na jej východu sama nestačí a občas si aj ona potrebuje "vyhodiť z kopýtka".
Autorka veľmi detailne opísala každú myšlienku, povahu Renáty. Čitateľ si mohol ľahko domyslieť jej vnútorný svet a zároveň si detailne predstaviť situácie, ktoré autorka opisovala. Cigaretový dym, fľaše od alkoholu, Johanka zavretá za dverami, jej plač, zúfalé výkriky o pomoc.
"Viem, že nie som dobrá matka, ale neviem, čo mám robiť,"... (s. 44)
Kniha je rozdelená akoby do dvoch častí. Jedna opisuje Renátu a jej dcéru, užívanie si života, nové známosti, kamarátstvo s Michaelou.
V druhej časti sa ocitáme o 17 rokov neskôr, keď je z Johanky mladá žena, ktorá stojí zoči-voči viacerým životným otázkam a rozhodnutiam.
Prvá časť je viac dynamická, opisná, kým druhá časť je skôr o výsledkoch, ktoré nastali po "výchove", a ako sa ľudia zariadili po Renátinom rozhodnutí. I keď aj v druhej časti sa ocitáme v dynamickom prostredí, autorka stavila na inú strunu čitateľových pocitov. Kým v prvej časti stavila na nenávisť, plač, výkriky, tak v druhej už sa snažila čitateľa usmerniť, aby sa posnažil dej príbehu a jednotlivé postavy chápať a ľutovať, i keď ľútosť prichádza neskoro...
Veľmi oceňujem koniec, ktorý sa zameria nielen na čitateľove city, ale zároveň ponúka aj akýsi nový začiatok a nejakú očistu v tom, že, ako sa hovorí, karma je zdarma.
Simona Rošková vytvorila teda veľmi silný a čitateľný ženský román, ktorý zamáva s čitateľovými citmi, ale zároveň poukazuje na to, že ako sa človek správa, tak sa správajú aj ľudia k nemu.
Knihe prospel aj formát, kde je menej písmeniek na stránke, vytvára to tak lepšie a hmatateľnejšie napätie, keď prevraciate stránku za stránkou.
Bola zvyknutá na samotu, no dnes ju prežívala akosi inak. Viac sa jej zažrala pod kožu. Nalepila sa na ňu a nechcela ju pustiť. Snažila sa otvoriť svoje zatrpknuté srdce, no čo ako sa snažila, rana bola príliš bolestivá. (s. 203)
>Sima<
Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujem samotnej autorke, ktorú môžete sledovať aj na jej instagrame.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára