Bezvetrie tichom - Patrícia Brestovanská (recenzia)

"Neprestal som ju čakať,
srdce som uzavrel kľúčom,
keď začal dážď padať,
stala sa svetlom i lúčom." (s. 173)

V modernej poézii je teraz v "móde" voľný verš. V zbierke Bezvetrie tichom sa však uplatňuje viazaný. Ktorého zástancom ste vy?

Patrícia Brestovanská vytvorila naozaj pôsobivú zbierku, ktorá síce príde miestami ako dosť veľké klišé, no vo svojej podstate skrýva omnoho viac.

Centrum jej tvorby tvorí láska. Láska vo všetkých podobách. Taká, ktorá nám dá niečo do života, no zároveň aj taká, ktorá nás zničí, no niečo nás naučí.

Často svoje pocity spája do akejsi dezilúzie, že všetko raz pominie, no miestami sa opäť ponára do sveta, v ktorom ešte existuje východisko.

"Moje srdce väzní dáma,
kvôli ktorej sa odohráva dráma,
kráska sa usmieva z obrazu,
je znakom tajného odkazu." (s. 62)

Časť jej básní pripomína svojou kompozíciou a motívmi rozprávku. V takýchto básňach sa teda autorka odtrhuje od sveta a snaží sa vidieť v ňom len to dobré, čarovné, magické. Na druhej strane sa však venuje aj triezvemu pohľadu na súčasný svet a hodnotí jeho chyby, snaží sa na ne poukázať.

Ťažko sa zvyká na autorkin štýl, pretože jej viazaný verš je niekedy viazaný akoby nasilu, no keď sa necháte unášať krásou a horkosťou jej slov, tak si vás dokáže získať.

V tejto básnickej zbierke teda nájdete všetko, čo život ponúka. Lásku každej príchute, zložitý svet plný neprávosti, zlosti, kontrastov, svet plný dezilúzie, sklamania, neobetovanej lásky, clivoty, chýbania, ale zároveň odpustenia, prijatia a istého vyliečenia sa, či dokonca nádeje.

"Chutila ako sladký nektár,
túžil som po nej čoraz väčšmi,
strážil som ten vzácny herbár,
ochraňoval ju pre mečmi." (s. 22)

Pomocou veršov akoby kričala o lásku, ktorá ju minula, o ktorú prišla, no zároveň cíti akési zadosťučinenie, že ju vôbec zažila.

Jej básne sú súzvukom prírody a nevyvolených citov, ktoré sa derú na povrch a nedokáže ich ovládať. Zároveň si však uvedomuje svoju silu a dôležitosť kráčať sama a vyliečiť sa.

I napriek všetkému, čo sme v knihe ako čitatelia prežili s lyrickými subjektami jednotlivých básní, tak svoju zbierku zavŕšila do úplnej dezilúzie bytia, keď všetko padne a neostáva nič iné, len nejako svoj boj vyriešiť. Akoby nádej, ktorá nás sprevádzala celou knihou, sa vytratila (skvelé zavŕšenie diela).

"Odtrhnúť ťa môže hádam každý,

preto to už toľkí neraz skúsili, 

nikto ťa nebude milovať navždy,

hoci pre tvoju krásu by lúpili." (s. 210)

Bezvetrie tichom nie je rozhodne zbierka pre každého, nenájde v nej pochopenie človek, ktorý niečo také nezažil a ktorý vo svojom vnútri nenosí množstvo kontrastov. Zároveň sa nemusí páčiť človeku, ktorý nemá rád viazaný verš a jednoduchosť básní.
Nie je to zbierka, ktorá vás má ohromiť svojou krásou a dokonalosťou, ale svojou bolesťou, beznádejou a vytriezvením.

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujem vydavateľstvu Enribook.