Izba zázrakov - Julien Sandrel (recenzia)

Byť nažive je zázrak...
pretože v jedinej sekunde sa môže všetko zmeniť.

Niečo o tom vie aj Telma, žena žijúca pre svoju prácu. Až do chvíle, keď jej syna zrazí kamión, a lekári mu nedávajú veľkú nádej.

Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé rozhodnutia. Telma posilnená nádejou, že jej syn ešte stále žije, sa rozhodne plniť jeho priania, ktoré má zapísané v denníku, ktorý objavila, keď blúdila v jeho izbe.

Nemocničná izba sa mení na "izbu zázrakov". Telma sa rozhodne, že synovi postupne splní všetky priania, natočí sa pri tom a postupne mu tieto zážitky bude v nemocničnej izbe opisovať. Drží sa nádeje, že sa jej podarí syna prebudiť. A je to vôbec možné?

"Ani na chvíľu som si nepripustila, že by mohol zomrieť. Matky sú tak nastavené. Pripustiť si možnosť, že ich dieťa zomiera, znamená zaživa ho pochovať. A pochovať svoje dieťa je jednoducho nemožné. Ľudo nezomrel. Nemohol zomrieť."  (s. 24)

Julien Sandrel vytvoril pozoruhodný príbeh odhodlania relatívne mladej slobodnej mamičky, ktorej sa život otočil v priebehu sekundy. Zo začiatku má čitateľ pocit, že sa ocitol v jednom začarovanom kruhu plného pracovných povinností, nezvládania výchovy o dieťa a rôznych rozporov, ktoré hlavná hrdinka v sebe nosí, no zároveň aj rozpory jej osobnosti.

Dej sa zdá byť banálny, no po čase autor sa naladil na pozitívnejšiu stránku života, ukazuje jeho krásu, dôležitosť rodiny či občasné hlúposti.
Telma sa javí ako nezodpovedná matka, ktorej záleží len na kariére, čitateľ má pocit akoby syn bol na poslednom mieste. Od istého okamihu však Telma zisťuje, čo je v živote najdôležitejšie, dokáže myslieť racionálne a hlavne konať v záujme svojich najbližších.

Autor aj napriek tejto zmene povahy hlavnej predstaviteľky príbehu uberá úplne iným smerom a začína riešiť skôr jej život, lásku a vzťahy, intímnosti, názory, nálady, než aby sa zameral na jej syna, o ktorom by mala byť celá kniha. Jeho osobnosť nám čitateľom zostáva akoby chvíľkami zahalená, nevieme jej dať tvár, nevieme si predstaviť jeho myšlienky, i keď v knihe nájdeme kapitoly, v ktorých je nám akýsi bližší.

"Človek neprežíva každú hodinu ani každý deň, akoby boli posledné, to by bolo únavné. Žijeme, to je všetko. Môj život s mamou je presne o tom." (s. 20)

Komplikácie u mňa nastali vtedy, keď autor používal neprimeranú slovnú zásobu mladého chlapa, a chcel to odôvodniť tým, že je vysoko inteligentný. Pre mňa ako čitateľa to pôsobilo skôr rušivo.

Napriek krásnej obálke a posolstvu, ktoré kniha nesie, tak si nedokázala získať moje čitateľské srdce. Autor sa snažil poukázať nešťastnou udalosťou na to, že život je nepredvídateľný a mali by sme sa nad sebou zamyslieť, myslieť na svoju rodinu, dávať im dostatok lásky a užívať si každý deň, ktorý nám je poskytnutý.
Spracovaním tejto tematiky však trošku zaostáva a zo svojich postáv vytvoril len akési ploché postavy, ktorých osud čitateľa prestane po pár stránkach zaujímať.

Príbeh nie je vyslovene zlý, nájdete v ňom mnoho krásnych zážitkov, radosti, smútku či nádeje, no niekedy sa autor príliš snažil preplniť dej a vytvoril z toho kašu, ktorá je síce možno dobrá, ale aj tak vám nesadne. Pokiaľ teda sa neuspokojíte s tým, že vám dodá iba to potrebné, čo od nej očakávate. Oddych, i keď má citlivú tému; nádej, smútok, lásku v tých najzložitejších životných situáciach; rozhodnutia, ktoré nám zmenia život, a radosť, ktorá nás posúva vpred.

Ľudo nenaučil svojím mlčaním jeho matku žiť, ale zároveň naučil čitateľa, že nič nie je nemožné, a zázraky sa stále dejú. Preto asi táto kniha nie je niečím, na čo by som mohla vyslovene nadávať, ale verím, že jej krásu nájdu v nej čitatelia, ktorým je určená.

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite tu.