Niekedy som si myslel, že spomienky menej bolia, keď si ich človek nechá sám pre seba, no už som zmenil názor. Teraz si skôr myslím, že bolesť stráca svoju silu, keď sa o ňu podelíš. (s. 324)
Budem sa opakovať, ale beletristických publikácií s tematikou druhej svetovej vojny je viac ako dostatok. Už som k nim neraz skeptická, ale anotácia a spojenie kníh s vojnou ma opäť opantali. Nedávno som čítala Poslední knihkupectví, tak som sa ešte zviezla na tejto vlne a so záujmom som sa pustila do čítania. Pôvodne som si myslela, že to bude príbeh o preprave detí do neutrálnej zóny s použitím falošným dokladov, no dostala som omnoho viac.
Dej sa sústredí na dve časové línie: jedna v súčasnosti, keď Eva nachádza v časopise fotografiu, na ktorej je kniha, ktorú nevidela už vyše šesťdesiat rokov a ktorú sama nazvala Kniha stratených mien. Na vlastnú zodpovednosť sa vrhá do dobrodružstva za stratenou knihou, ktorá v čase vojny mala pre ňu veľký význam. Druhá línia sa týka minulosti, v ktorej sa Židovka Eva snaží utiecť pred nacistami, vrhá sa do falšovania dokladov, aby zabezpečila svojej rodine slobodu a ochranu. Stojí pri zrode premeny detí, ktoré neraz prišli o svojich najbližších, zároveň sa však museli stať niekým iným, zmeniť identitu. Ich osud jej nebol ľahostajný, a preto spolu so záhadným Rémym sa snažia zachovať pôvodné mená detí, aby sa na ne nikdy nezabudlo. Kniha stratených mien však nadobúda pre ňu úplne iný význam, keď ich bunku odhalia a Rémy záhadne zmizne.