sobota 9. novembra 2019

Pre jednu a sto piesní - Liao I-wu // recenzia


Pod názvom si môžme predstaviť niečo milé, jemné a nenásilné. Veď ako niečo také pôvabné ako umenie môže byť zákerné a zlé? Je to však knižka o revolúcii a vzbure, o protestoch, no a tie sú málokedy viazané na spokojnosť a oslavu. Trošku kontrastné spojenie básnika a revolúcie nám ukazuje skutočný kontrast nášho mnohofarebného sveta. Dvoch pojmov s opačným nádychom. Spojenie, ktoré priťahuje pozornosť a ukazuje výslednú farbu.

Na túto knižku budem spomínať s obdivom. Požičala som ju jednému pánovi v kúpeľoch, ktorý bol unesený celým konceptom a tým, ež také moderné dievča ako ja dokáže prečítať knižku, ktorá má viac ako tristostrán a nie je to preslaedný romantický príbeh so šťastným koncom s absolútne žiadnou originalitou či hĺbkou. Avšak knižku mi vystrašený po pár stránkach vrátil a zaprial mi veľa šťastia. To som ešte nevedela, čo ma presne čaká. Stále som ju ospevovala a bránila, veď bola až taká krutá, no a potom pritvrdila a skutočne som miestami mala problém ustáť ju.

Autor, hlavná postava, básnik a umelec, ma v knižke totálne znechutil už na začiatku. Dokážem pochopiť, že nie každý človek na svete je taký konzervativec ako ja, avšak čítať knižku o človeku, ktorý pred nikým nič neskrýva a už vôbec nie svoje telo, ma dostatčne zarazilo. Nehovoriac o búrlivých myšlienkach alebo o správaní k jeho žene. V tomto si ma nezískal ani náhodou. Avšak chápem, že takých ľudí musí existovať naozaj veľa, len o nich neviem.

Knižka opisuje striktný režim a trnistú cestu obyčajného občana k oslobodeniu svojich myšlienok. Do svojich textov vložil všetok svoj odpor a zúrivosť. Liao vo svojich textoch poburoval systém, prejavoval svoju nespokojnosť a snažil sa získať si širokú verejnosť na svoju stranu. Odmenou mu bol pobyt vo väzení. Systém s jeho prejavmi nesúhlasil. Čož Liaovi, samozrejme, nedokázalo zabrániť v rozširovaniu jeho poznania a túžby vzoprieť sa. Aj napriek nepekným skúsenostiam z výletov z väznice do väznice veril v dobre ľudstva, v to, že mu ešte zostalo aspoň trošku ľudskosti. Dúfal, že jeho spoluobyvatelia pochopia vážnosť situácie a vďaka svojim slovám im dodával odvahu a posmeľoval ich ku konaniu spravodlivosti. Jeho vášnivý prejav proti štátu ho dostal na samotné dno jeho existencie. Denne sa stretal s rôznymi pravdami čínskych väzníc od
fyzického týrania, cez hladovky, či infekčné choroby, k psychickým trýzňam, alebo dokonca k znásilňovaniu. Svoje priznanie si schovával vo svojej špinavej klietke a bojoval za svoje práva a za pravdu.

Je pozoruhodné sledovať, čo sa odohráva v hlave umelca. Jeho myseľ okupuje mašinka na výrobu nápadv, ktoré mu nedajú spať. Možno je to prekliatie? Ani Liao nedokázal ujsť pár pokusom o samovraždu, avšak nesprávali sa k nemu až tak pekne, aby to nebolo pochopiteľné. Mučenie nie je v ničom príjemné a každý by z takejto situácie hľadal nejaký východ.

Knižka výstižne zrozumiteľným jazykom popisuje ťažké chvíle na tom najhoršom mieste na svete. Na krutosť a sadizmus väzení, na neľudskosť na takýchto pekelných miestach. V cele mal viac než dosť času na premýšľanie a knižka celkom jasne ukazuje na strastiplnosť takéhoto pobytu. Knižka je posolstvom, že človek je silný jedinec a pri pevnom rozhodnutí nevzdať sa je jasným víťazom. Ešte stále máme nádej na ľudskú spoločnosť.

Ako tak premýšľam nad celou tou myšlienkou tejto knižky, nebola brutálna, bola len pravdivá, no a, bohužiaľ, pravda častokrát nebýva nádherná.

,,Som ešte stále v base, alebo som už slobodný? Koniec koncov na tom aj tak nezáleží."

Za knižočku ďakujeme vydavateľstvu Absynt. Objednávajte tu ;)

Veronika

pondelok 4. novembra 2019

Dvere v kúte sveta - Barbora Vanická (recenzia)

"Strom Anat predstavuje spoluprácu všetkých síl v prírode. On je jej hlavným nositeľom a ukazovateľom. Ak zomrie, budeme vedieť, že zomrela aj rovnováha. A čo počne človek bez rovnováhy?" (s. 172)


Adam je obyčajný chlapec, no trošku svojský. Musí sa vyrovnať s panovačnou sestrou, jej kamarátkami a aj s desivou učiteľkou matematiky. Zatiaľ sa mu podarilo nájsť iba jedného kamaráta.

Keď sa jedného dňa rozhodne ignorovať sestru a jej kamarátov, tak zablúdi.
Pri pokuse domov sa ocitá v uličke, ktorú nepozná, a otvára dvere, ktoré ho fascinujú.
A presne toto rozhodnutie, otvoriť dvere, ho dovedie do Stromorohu, ktorý sa rozprestiera okolo obrovského stromu Anat, prvého a najväčšieho stromu, aký kedy vznikol.

Chránia ho správcovia mágie, zázračné bytosti rôznych tvarov a farieb, ktoré sú príchodom Adama rovnako ohromené ako on.

No nedostal sa tam sám. Eva, v snahe nájsť strateného brata, sa ocitá na rovnakom mieste a spolu s ňou aj ďalšie tri deti.
Spoločne musia prekonať nástrahy a vykonať neľahkú úlohu - zachrániť Strom Anat, no pritom nezblázniť sa. Navyše sú to ony, tie deti, ktoré majú zachrániť svet? A sú vôbec prvými deťmi, ktoré sa o to pokúsili?

Autorka má veľmi zvláštny, až taký rozprávkový štýl. Ocitáme sa vo fantasy svete, v ktorom je veľa zlého, ale zároveň je to magický svet, ktorý potrebuje pomoc.

Asi je to len môj osobný problém, ale niekedy mám pocit, že autori fantasy kníh sa snažia vždy vytvoriť niekoho, nejakú postavu, ktorá niečo zmení, no zároveň je so všetkým stotožnená a hrdinská.

V tomto prípade sú hrdinami malé deti, ktoré ešte nemôžu vedieť, čo leží na ich pleciach. Veľakrát sa správali omnoho "dospelejšie", než naozaj boli.

Priestor pripomína miestami Narniu - krásne kvety, všetko rozkvitnuté, no Strom Anat postupne zomiera, tak všetko sa mení na zlé, dejom cítiť ponurú atmosféru.

"Musíš sa učiť celý život, Tomi," pokarhal ho Rotua, "ak len nepatríš medzi tých zadubencov, ktorí si myslia, že stačí, keď vedia čítať a písať." (s. 134)


Túto atmosféru však autorka vylepšuje svojím humorom, rôznymi charaktermi postáv, ktoré vám vyčaria úsmev na tvári a skvelo doplnia dej.

Deti (Adam, Eva, Tomi, Petra a Samo) sú každé iné, jedinečné. Kde jeden je tichý, druhý príliš hlučný. Keď jeden koná pudovo, druhý rozumom. Dôležité je však, aby konali spoločne.

Miestami autorka až príliš zidealizovala postavy a na všetky problémy našli akýmsi zázrakom vždy riešenie. Trošku mi absentovala akási evolúcia v postavách, autorka im hneď zadelila vlastnosti a neposúvala ich myšlienkové pochody.

Celkový dojem je však pozitívny. Barbora Vanická vytvorila krásny rozprávkový svet, ktorý má isté pravidlá, potrebuje záchranu a končí tak, ako by mal končiť.
Príbeh o tolerancii, o medziľudských vzťahoch, o dôvere, o nenávisti, o prekonávaní prekážok, predsudkoch, o prírode. Je to však príbeh určený mladším čitateľom, ktorý nájdu krásu jednoduchosti vo vetách, v obrazoch, ktoré sa vám vyskytnú pred očami, keď budete čítať.
Knihe dodávajú originalitu aj krásne jednoduché ilustrácie, ktoré sú cteným doplnkom.

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme vydavateľstvu Ikar. Kúpite si ju aj tu.

sobota 2. novembra 2019

Vojna okolo nás - Monica Hesseová (recenzia)

Niekedy je tu pre nás ťažké byť takými, akí sme boli predtým. (s. 185)


Nemôžu dôverovať svojej krajine. Môžu dôverovať jedna druhej?

1944, Crystal City. Dve kamarátky, ktoré spája omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
Ich priateľstvo nikdy nebolo jednoduché, no napriek tomu ostalo silné, i keď každá má svoju verziu príbehu.

Margot sa vzdala všetkého, aby rodina zostala spolu. Aby bola ona, matka, otec a možno ďalší súrodenec. Sú ďaleko od nemecko-americkej komunity farmárov v Iowe, kde doteraz žili. Ocitli sa v rodinnom internačnom tábore - spolu.
Deň za dňom, kúsok po kúsku, snaží sa prežiť. Trápi ju matkino zhoršujúce zdravie a otec, ktorý sa postupne mení a začína sympatizovať s nacistami. Čo všetko musí urobiť, aby rodinu udržala pokope?


Nemôžete zmeniť koniec tak, že sa vrátite späť a zmeníte začiatok. (s. 48)


Haruko - dievča, ktoré si získa Margotinu dušu. Snaží sa zapadnúť, vytvára si priateľstvá, no vo svojom vnútri cíti veľké obavy. Jej vlastný otec pred ňou niečo skrýva a jej brat bojujúci v japonsko-americkej jednotke armády USA pred všetkými niečo tají.

Prašná búrka ich zvedie dokopy, uzavrú neočakávané tajné priateľstvo. Má však toto priateľstvo budúcnosť, keď každá z nich stojí na opačnej strane?

Haruko trávi čas v tábore zisťovaním, čo môže jej otec pred ňou skrývať. Ja trávim svoj čas ignorovaním toho, čo sa deje priamo predo mnou. Po prvý raz skutočne vidím, akí sme zlomení. Akoby sa to ani nedialo mne. (s. 131)


Monica Hesseová vytvorila nádherný príbeh priateľstva, ktoré prekonalo vojnu, tábor, nedostatok informácií, nedostatok jedla, pokoja, hodnôt, normálneho života.

Margot je zobrazená ako hrdinka, ktorá vie, že niečo nie je správne a snaží sa konať. Haruko chce konať, no miestami jej chýba odvaha.
Dve priateľky, jedna Japonka, jedna Nemka. Každá je iná, má iné zvyky, myšlienky, inak konajú, inak sa správajú, no aj napriek tomu sa medzi nimi vytvorí niečo veľmi vzácne.


Zdá sa, ž
e je možné túžiť po návrate na miesto, na ktoré ste spočiatku vôbec nechceli ísť. (s. 244)


Autorka sa vyhrala s obidvoma postavami a vdýchla im život. Hoci príbeh tejto knihy je vymyslený, pokojne si môžeme predstaviť, že naozaj existovali, naozaj bolo medzi nimi niečo viac. Monica zachytila dvoma pohľadmi nielen životy v rámci rodiny, ale zároveň aj rôzne pohľady na nejakú situáciu, ktorá by mala v ich živote všetko zmeniť.

Postupne sa dostávame do hláv našich dvoch hrdiniek, prekonávame nenávisť, priateľstvo, lásku, smrť, slzy, smiech či nádej. Nádej, že všetko bude dobré.

Autorka silne a s citom spracovala tému, ktorá nie je ľahká, tému, ktorá mrazí. Druhá svetová vojna, jedno priateľstvo a množstvo smrti a bolesti okolo nich. Zachytáva nielen priebeh tohto puta, ale zároveň sa snaží malými odbočkami predstaviť aj situáciu v krajinách, presuny ľudí, vnímanie vojny a celkové fungovanie počas týchto vojnových rokov.


Si tu väzeň. Je mi jedno, či máš novú priateľku, či máte školské noviny, či sú knihy v knižnici alebo či mávate komunitné pikniky. Alebo či existuje futbalový tím, ktorý všetci chodia povzbudzovať. Na konci dňa si stále väzeň. Keby tvoja rodina chcela odísť, nepustili by ju. (s. 175)


Vytvára nielen postavy dvoch priateliek, ale zároveň aj postavy ľudí, ktorí boli na stráži, ktorí sa inak správali v súkromí, inak v práci; postavu Kena, brata Haruko, ktorý sa stretol "tvárou v tvár" s krutosťou vojny; postavy rôznych vyššie postavených ľudí; postavy zronených ľudí; postavy ľudí, ktorí sa snažia chrániť svoju rodinu, aj za cenu všetkého.

Kniha je teda nielen plná priateľstva, ale aj plná lásky, dôvery, úcty, strachu o najbližších a bolesti z ich straty. Rodiny museli cestovať za svojimi najbližšími, ocitnúť sa v tábore len preto, aby boli spolu.

A sú vlastne niektoré naše rozhodnutia hodné odpustenia?


Na tomto mieste, kde som obklopená len špenátovými poľami a veľkou rozlohou svojho zlomeného srdca, neexistujú nijaké dobré rozhodnutia.
Milovala som ju. Myslím, že aj ona mňa. (s. 260)


>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite tu.

streda 30. októbra 2019

Podivuhodná kniha, ktorá vyčistila more - Beatrix Zaťková // recenzia

Krásna obálka zrkadlí krásu malých okamihov všedného života. Na prvý pohľad nás knižka zaujme vďaka zaujímavému názvu a dizajnu príjemnému našim očkám. Rozpútava vojnu otázok v našej hlave. S nadšením ju chytíme do ruky a premýšľate, čo asi ponúka. No keď ju otvoríme, už niet cesty späť.

Knižka predkladá štyri príbehy štyroch ľudí v rôznom štádiu ich nevydareného života. Každý z nich sa však podivuhodným ba až zázračným spôsobom dostane ku knižke, ktorá ho zachráni.  Osudy týchto štyroch osôb sú čiastočne prepojené. Nemusíte sa báť, že každých dvadsať stránok bude patriť inému hlavnému hrdinovi (či hrdinke) a vy sa stratíte  v spleti neobyčajných postáv, ktoré nemáte šancu udržať v hlave. Konečné zablúdenie v množstve informácii a postáv pri tejto knižke nehrozí. Autorka očividne myslela aj na čitateľov a priblížila nám svet z rôznych perspektív aj bez toho, aby nás zmiatla rozmanitosťou poznania.

Knižka ako celok nepredstavuje hrozbu. Nestraší veľkým rozsahom. Tým pádom sú tieto štyri rôzne príbehy krátke, ale zároveň zachytávajú vekto podstatné a zároveň sú tak odlišné. Neprišla som na žiadny detail, ktorý by mi v knižke chýbal. Všetko vystihovala úplne skvele.

Hlavné postavy sú svojské, temperamentné. Každá jedna je svojim spôsobom nešťastná, znudená, nevyrovnaná. Zrazu však každý z nich dostane šancu na úspech a našli to, čo im v živote chýbalo. Knižka opisuje hlavne vzťahy, avšak páčilo sa mi aj to, že tieto rôzne postavy v rôznom veku mali aj rôzne preferencie, zmýšľanie a postupy na presadzovanie svojho. Svet je ozaj malý a aj na takomto milom príklade môžme vidieť posolstvo, že nie je treba ľudí súdiť predtým, ako ich skutočne spoznáme. Pretože to je to, čo nás formuje. To zákulisie našich svetov, o ktoré sa neradi delíme s cudzími ľuďmi.

Mnoho ľudí totálne prepadlo tejto knižke. Je plná humorných situácii, ľahkosti, irónie, ale aj nešťastných osudov, s ktorými môžete súcitiť a psychicky sa snažiť pomôcť a vymyslieť plán na úspech. Dej ubieha veľmi rýchlo, a tak na prílišné fantazírovanie nie je čas, avšak niektoré situácie a správanie sú ozaj na zamyslenie. Knižka je nie len plná strastiplných osudov, ale i povzášajúcich úsmevnýmch chvíľ

Knižka neradí len hlavným hrdinom, snaží sa poradiť nám ako čitateľom. Nebyť naivní, príliš pajední, príliš zaťažení na dodržiavanie určitých pravidiel, ktoré kedykoľvek spadnú,...

Na mňa mala knižka skôr upokojujúci a uspávací vplyv. Čítala som si ju pred spaním a premýšľala som, čo by sa asi tak mohlo stať. Bolo potom o to viac zábavné sledovať ako som sa mýlila, pretože knižka ide úplne iným smerom, ako ste si boli predstvovali. Je plná prekvapení a zvratov. Presne tak, ako je tomu aj v skutočnosti. Takíto jednoducho ľudia sú. Takto nepredvídateľný je ľudský osud.


Za knižočku veľmi pekne ďakujeme vydavateľstvu Motýľ. Objednávajte tu ;)

Veronika

pondelok 28. októbra 2019

Šepkár - Alex North (recenzia)

Ľúbil ju tak veľmi, ako ona ľúbila jeho, ale dar lásky a recept na ňu predstavovali preňho reč s cudzou gramatikou. (s. 115)


Po nečakanej smrti manželky sa Tom rozhodne spolu so synom Jakom presťahovať do dedinky Featherbank, do domu, ktorý im na prvý pohľad "učaroval".
Nič netušiaci sa ocitajú v centre diania, na mieste, kde bolo zavraždených 5 chlapcov, no vraha, známeho ako Šepkár, chytili. Len telo piateho chlapca nenašli...

Avšak stratí sa opäť chlapec. Chlapec, ktorý tvrdil, že za jeho oknom niekto šepkal.
A Jake sa začne správať akosi divne. Tvrdí, že za oknom počuje šepot...

V priebehu rokov som ti veľa ráz vravel, že sa niet čoho báť, že nič také ako netvory neexistuje.
Prepáč, že som klamal. (s. 10)


Alex North napísal temnú knihu, ktorá skrýva množstvo temných tajomstiev. Čitateľ je v okamihu zasadený do deja, autor nenecháva nič na náhodu a čitateľa oboznamuje zo začiatku so všetkým, čo potrebuje vedieť pre lepšiu predstavu. Nie je to klasický príbeh, ktorý naberá napätie, ale dej sa akoby miestami viac vliekol, no pritom vytváral ponurú atmosféru, ktorá sa vás chytí a nepustí.

Opisuje nielen hľadanie strateného chlapca, vyšetrovanie, hľadanie páchateľa, ale zároveň veľký priestor venuje aj stvárneniu psychiky postáv, a to hlavne psychiky malého chlapca.

Jake trpí nielen tým, že prišiel o matku, ale zároveň sa ťažko vyrovnáva so spoločnosťou, s hľadaním kamarátov, so vzťahom voči otcovi, ktorého veľmi ľúbi, no niekedy komunikácia medzi nimi viazne. Často sa uzatvára do svojho sveta, do sveta vymyslených osôb. Veľmi často dôveruje ľuďom a nie vždy im hovorí celú pravdu.

Svet je plný zlých ľudí. Plný zlých snov, ktoré sa nie vždy stanú, keď spíš. (s. 300)


I napriek tomu, že je Jake malý, tak mnohokrát bol významne popredu pred jeho otcom a chápal a vedel súvislostí, o ktorých nemal ako vedieť. Jeho psychika je stvárnená do najmenšieho detailu, ktorú postupne jeho otec odkrýva, avšak čitateľ má neustále pred sebou tajomstvá, ktoré mu autor nehodlá sprostredkovať.

Spolu s vyšetrovacím tímom zachádzame aj do minulosti, stretávame sa so Šepkárom, odkrývame rodinné tajomstvá, problémy, zachycujeme ťažký posun v živote malého dieťaťa, keď mu zomrie matka. Vyrovnávanie sa s jej smrťou, komunikácia s otcom, ktorá naráža do múrov, nepochopenie zo strany iných ľudí.
V rámci postáv autor vytvoril rôzne typy, ktoré buď čitateľa budú fascinovať, alebo znechucovať. Ľudia s rôznymi záľubami; ľudia, ktorí trpia závislosťou; zlí rodičia; osobnosti, ktoré majú zdeformovanú psychiku; ľudia, ktorí si zaslúžia "druhú šancu"...

Niekedy ľudia chcú, aby boli veci komplikovanejšie, než v skutočnosti sú. (s. 95)


Autor nesadil len na klasickú vlnu strachu, ktorú by ste mali pri čítaní pociťovať, ale zároveň odkrýva aj iné nástrahy života, psychiky, či toho, že to, čo robíme, má značný vplyv na druhých ľudí.

V knihe nájde čitateľ potrebnú dávku strachu, napätia, alkoholizmu, šepotu, ale zároveň aj vyrovnávania sa so životom, smrťou, hľadanie zmyslu života, lásku - otcovskú či aj inú, nazretie do minulosti hlavných postáv a zároveň množstvo tajomstiev, pri ktorých vás zamrazí.

Alex North sa vyhral nielen so stvárnením postáv, ale zároveň aj s čitateľovou mysľou, ktorej dal "voľnú ruku", aby si mohla dotvoriť svoju verziu príbehu.

Šepkár je teda pozoruhodná kniha, v ktorej nájdete dávku trileru, krimi, ale zároveň aj psychológie či hororovej atmosféry. Získa si vás nielen zvláštnou atmosférou, ale zároveň aj celkovým prevedením. Medzi knihami tohto žánru teda vyniká nielen námetom, ale zároveň aj skvelým spracovaním od vydavateľstva Lindeni. Ak po nej siahnete, tak mi verte, nebudete ľutovať.

V minulosti nemal nič, čo by sa dalo zachrániť, a nič hodnotné pre budúcnosť, čo by sa dalo zachovať. (s. 202)


>Sima< 

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite tu.

streda 23. októbra 2019

Cudzinec z papiera - Ivica Ďuricová (recenzia)

Ležali sme tam potichu spoločne ja a on. Ja a Cudzinec, ktorý tu bol, i keď tu nebol. Obklopovala ma jeho vôňa a vo mne rástol pocit istoty a bezpečia, vďaka ktorým som do pár sekúnd zaspala. (s. 192-193)


Asi každá žena v sebe nezaprie aspoň kúsok romantiky. Čo takto si predstaviť, že zdieľate byt spolu s niekým iným, s mužom, ktorého identitu nepoznáte, nikde ste sa nevideli, len jednoducho byt prenajímate a míňate sa v ňom.
Vy ste v byte počas víkendov, on zas počas týždňa. 
Všetko sa však zrazu zmení a jeden nápis na papieru zmení aj pohľad týchto dvoch ľudí na situáciu, v ktorej sa ocitli.

Liana je úspešná žena, ktorá sa mužom páči, avšak ju nezaujíma žiaden konkrétny, nakoľko sa jej stala jedna nemilá udalosť, ktorá zmenila jej pohľad na život, na mužov, na sľuby, na slová...
Žije v Trenčíne, pracuje v Bratislave a vypísala viacero pravidiel, podľa ktorých sa má jej spolubývajúci riadiť. Ten však jedno pravidlo poruší a Liana mu nechá nahnevaný odkaz.

Cudzí spolubývajúci jej však odpíše. 
A ona jemu zas.
A zas.
A zas.


Raz mi niekto sľuboval večnú lásku. No boli to len slová, pretože dnes tu vedľa mňa nestál. Ani  vtedy tam nestál, keď mal. (s. 49)


Jednoduché krátke stickery sa však menia na dlhšie listy a obidva odkrývajú najtajnejšie tajomstvá cudziemu človeku, ktorého nikdy nevideli, hoci bývajú na rovnakom mieste.
Prečo ich to však k sebe tak ťahá? Aké tajomstvá ešte "vyplávajú" na povrch?

Po roku však príde čas odovzdať si kľúče a oni sa budú tomu druhému pozrieť do očí a nájsť odpoveď na dôležitú otázku. Dá sa zamilovať  do niekoho, koho ste nikdy nestreli, iba ste si s ním vymenili pár intímnych listov?

Ivica Ďuricová už od začiatku vtiahne čitateľa do deja. Svojím ľahkým štýlom a tajomnosťou dokáže u čitateľa vzbudiť záujem. Jej štýl je okorenený nielen vtipnými situáciami, pri ktorých sa nahlas zasmejete, ale zároveň autorka stavila aj na slabšiu stránku čitateľa, na emócie, ktoré vyvolajú plač, neschopnosť porozumieť. 

Dá sa milovať dvoch mužov naraz? Viete rozdeliť svoje srdce? A je v poriadku, ak tomu druhému dáte iba polovicu? (s. 205)


Spolu s postavami odkrývame jedno tajomstvo za druhým. Dej príbehu nezachytáva iba listové správy, ale zároveň autorka opisuje mesto Trenčín, jeho dominanty, krásne miesta, až máte chuť sa zbaliť, odviezť sa do Trenčína a preskúmať všetky jeho krásy.

V diele viackrát odbočuje a zameriava sa na Lianinu prácu, na jej vzťahy, problémy, myšlienky či "úchylky" - ako napr. na knihy. 
Lia je postava, ktorú nejde si nezamilovať. Sarkastická, ale rozumná. Krásna, ale zároveň vie, kde končia a začínajú jej hranice.

Kde je tá hranica, keď vám niekto začne byť blízky? Môže byť virtuálna? Môže byť niekto anonymný z diaľky bližšie ako ktokoľvek, kto je vám fyzicky blízko na milimeter? (s. 187)


Cudzinec z papiera je teda nielen krásny príbeh plný smiechu, smútku z odkrývania tajomstiev, ale zároveň je to aj príbeh, ktorý si získa srdcia svojich čitateľov. Jej "kabelkový formát" bude vyhovovať každej, ktorá nestíha, tak si môže zobrať knihu do autobusu a prečítať pár strán.

Kniha je doplnená SMS-kami medzi Lianou a Ninou - kamarátkou, ktorá jej dohodila spolubývajúceho. Listami, ktoré sa dajú ľahko odlíšiť od klasického textu knihy, či už tým, že sú kurzívou, alebo, že sú okolo nich ornamenty.

Cudzinec z papiera je teda knihou, ktorú prečítate na jeden nádych, no pritom v sebe skrýva množstvo emócií, ktoré musíte spracovať a ktoré budú na vás veľmi vplývať. 
A príbeh vo vás bude ešte dlho doznievať...

Čo sa stane, keď niekoho tak veľmi bezhranične a bezpodmienečne miluješ a on odíde? Kam sa podeje všetka tá energia? Čo s tým miestom, ktoré už nikdy nikto nebude vedieť zaplniť? Čo s tou obrovskou dierou v srdci? (s. 144)


>Sima<

Za poskytnutie knihy ďakujeme samotnej autorke, ktorú môžete sledovať aj na jej instagrame



sobota 19. októbra 2019

Vzala si mi všetko - Simona Rošková (recenzia)

Minulosť treba nechať odpočívať a nie oživovať. (s. 289)


Simona Rošková prichádza s ďalšou knihou, ktorá sa opäť týka veľmi citlivej témy.
Renáta nie je typickou milujúcou matkou. Svojej Johanke robí zo života peklo, pretože ju jej otec opustil a ona vo svojej dcére vidí jeho črty. Johanka trpí nedostatkom lásky, pokúša sa o jej priazeň, ale vždy to skončí rovnako. Hnevom, krikom, nenávisťou a plačom.

Johanka závidí svojej kamarátke mamu Michaelu, ktorá je úplný opak jej maminky.
Michaela je milujúca matka, ktorá sa po smrti manžela snaží postaviť na nohy, zároveň chce byť svojej dcére vždy po ruke a nechce, aby trpela nedostatkom lásky, pohladenia či podpory.

Michaela a Renáta - dve odlišné ženy, no zároveň dve kamarátky, ktoré občas spolu zájdu na prechádzku, bývajú skoro vedľa seba, majú odlišnú výchovu, no ich priateľstvo je nerozlučiteľné. Keď trpí jedna, druhá sa jej snaží pomôcť, podporiť, poradiť.

Avšak jedného dňa sa všetko skomplikuje a Renáta sa rozhodne urobiť jedno závažné životné rozhodnutie, ktoré všetko zmení. Zmení sa všetko na zlé, alebo je šanca, že toto všetko bude mať šťastný koniec? Veď ako pre koho...

Jej život je jedno veľké divadlo a ona sedí v prvom rade. (s. 271)


Simona Rošková vytvorila silný príbeh plný kriku, vyrovnávania sa s alkoholovým opojením, drsnej výchovy, plný plaču za stratou muža, ale zároveň aj za nedostatkom materinskej lásky, plný nedostatku lásky, zlých rozhodnutí, zábavy, drsnej reality...

Renáta je zobrazená ako matka, ktorá sa o svoju dcéru nestará, neprechováva k nej vrúcnu lásku, neobjíma ju, nepohladí, nepobozká. Johanka je na druhej koľaji, ak vôbec na nejakej je.
Renáta sa zaujíma iba o svoje prízemné pudy, o zlé rozhodnutia, ktoré jej do života prinesú kopu otázok, no aj kopu problémov.
Myslela si, že je ženou, ktorú muž neopustí, ale bude sa k nej správať ako k bohyni. Vo svojich predstavách však narazila o múr a musí sa postarať o dcéru sama. Jej otcovi bráni styku s dcérou, no neskôr zmení názor, nakoľko na jej východu sama nestačí a občas si aj ona potrebuje "vyhodiť z kopýtka".

Autorka veľmi detailne opísala každú myšlienku, povahu Renáty. Čitateľ si mohol ľahko domyslieť jej vnútorný svet a zároveň si detailne predstaviť situácie, ktoré autorka opisovala. Cigaretový dym, fľaše od alkoholu, Johanka zavretá za dverami, jej plač, zúfalé výkriky o pomoc.

"Viem, že  nie som dobrá matka, ale neviem, čo mám robiť,"... (s. 44)


Kniha je rozdelená akoby do dvoch častí. Jedna opisuje Renátu a jej dcéru, užívanie si života, nové známosti, kamarátstvo s Michaelou.
V druhej časti sa ocitáme o 17 rokov neskôr, keď je z Johanky mladá žena, ktorá stojí zoči-voči viacerým životným otázkam a rozhodnutiam.

Prvá časť je viac dynamická, opisná, kým druhá časť je skôr o výsledkoch, ktoré nastali po "výchove", a ako sa ľudia zariadili po Renátinom rozhodnutí. I keď aj v druhej časti sa ocitáme v dynamickom prostredí, autorka stavila na inú strunu čitateľových pocitov. Kým v prvej časti stavila na nenávisť, plač, výkriky, tak v druhej už sa snažila čitateľa usmerniť, aby sa posnažil dej príbehu a jednotlivé postavy chápať a ľutovať, i keď ľútosť prichádza neskoro...

Veľmi oceňujem koniec, ktorý sa zameria nielen na čitateľove city, ale zároveň ponúka aj akýsi nový začiatok a nejakú očistu v tom, že, ako sa hovorí, karma je zdarma.

Simona Rošková vytvorila teda veľmi silný a čitateľný ženský román, ktorý zamáva s čitateľovými citmi, ale zároveň poukazuje na to, že ako sa človek správa, tak sa správajú aj ľudia k nemu.
Knihe prospel aj formát, kde je menej písmeniek na stránke, vytvára to tak lepšie a hmatateľnejšie napätie, keď prevraciate stránku za stránkou.

Bola zvyknutá na samotu, no dnes ju prežívala akosi inak. Viac sa jej zažrala pod kožu. Nalepila sa na ňu a nechcela ju pustiť. Snažila sa otvoriť svoje zatrpknuté srdce, no čo ako sa snažila, rana bola príliš bolestivá. (s. 203)


>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujem samotnej autorke, ktorú môžete sledovať aj na jej instagrame