štvrtok, 27. júla 2017

Vesmír na pleciach - Recenzia

Anotácia: Libby Stroutovú vraj každý dobre pozná - veď pre pár rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta. No nikto sa neunúva nazrieť jej do duše, aby zistil, kým naozaj je a čím si prešla.
Jacka Masselina vraj tiež každý dobre pozná. Je šarmantný, má štýl a vie, ako zapadnúť. No nikto netuší, že skrýva tajomstvo: trpí zriedkavou neurologickou poruchou a nie je schopný rozoznávať ľudí. On sa však tvári, že je nad vecou a nikoho si príliš nepúšťa k telu.
Až kým nestretne Libby. Na začiatku ju Jack pred spolužiakmi kruto poníži a ona mu za to jednu strelí. Najprv na seba zazerajú, no neskôr príde čosi, čo nečakali... postupne sa medzi nimi rodí zvláštne priateľstvo. On začne obdivovať Libbinu odvahu, razantnosť a veľké srdce, jej sa zasa zapáči Jackov šarm, zmysel pre humor, oddanosť blízkym. Odkedy trávia veľa času spolu, už necítia takú osamelosť v duši. Jednoducho tak to je - niekedy stretnete človeka, ktorý vám obráti celý svet hore nohami.

***

Pôvodne som na túto knihu neplánovala recenziu. Keďže som však videla naokolo samé negatívne recenzie, rozhodla som sa priniesť aj pozitívnu.

Začnem asi tým, že kniha má veľa chýb. No môžem vám zaručiť, že človek nikdy nepochopí daného človeka, pokiaľ si neprejde tým, čím si prechádza ten druhý. Vždy to tak bolo, vždy to tak bude. Nemôžeme obviňovať Libby za to, že v každom videla nepriateľa, že sa bála, ako ju príjme spoločnosť, spolužiaci. Nemôžeme tvrdiť, že jej konanie je zlé alebo nesprávne. Nikdy nepochopíme, čo sa danej osobe premieta v hlave. Použijem príklad. Mŕtve dievča neklame. Pre niekoho sú to hlúpe dôvody na smrť, ale zoberme si to takto. Všetko nás dotvára. Naše myslenie, naše pocity, nálady, názory. Preto nemôžeme niekoho odcudzovať, keď sa zabije kvôli nejakému papieriku. Pretože viete si predstaviť, ako sa ten človek cítil ? Každý má iný stupeň bolesti, stupeň, ktorý určuje čo zvládne, a čo zase nie. Nemôžeme teda tvrdiť, že Libby bola netaktná, uzavretá, sebecká. Bola tým, kým bola. Bola tučným dievčaťom, ktoré malo vyvinutý reflex bránenia sa. V každom videla hrozbu. Áno, nielen Libby mala chyby, ale, samozrejme, aj Jack, jeho rodina, keď mu nezablahoželala na narodeniny. Niekde to proste tak je. V živote stretnete veľa ľudí, ktorí neoslavujú narodeniny, nevedia, kedy má súrodenec narodeniny, matka, otec. Ľudí nemôžeme súdiť za to, že nekonajú podľa nás.

Teraz pekne po poriadku vám predstavím, čo sa mi páčilo na knihe. Postavy? Libby je klasické dievča, ktoré sa už obrnilo voči zlému vplyvu zvonka. V každom vidí hrozbu. Napriek tomu jej nechýba zmysel pre humor, domýšľanie a viera v to, že aj keď je tučná, niekde na ňu čaká jej princ. Verí tomu, že ju niekto môže milovať takú, aká je. V určitom okamihu je stále iba dieťa, ktoré myslí, koná ako dieťa. Inokedy sa správa dospelo a snaží sa riešiť veci s chladnou hlavou. Ukázať, že sa nebojí. Že je silná, nezávislá. Hlavne však chce ľuďom ukázať, že každý z nich je výnimočná osoba, každý je potrebný, každý je krásny.
Jack je vcelku neutrálna postava, ktorá zažíva svoje trápenie, ale zas vie si udržať zdravý rozum. Sympatie k Libby sa zrodili trošku narýchlo, nebolo vysvetlené prečo? ako? načo ?, ale autorke to nezazlievam. Jack je od začiatku tajomný, klasický teenager, ktorý sa snaží robiť všetko správne.

Autorka nielenže načrie do témy šikany, ktorú sa jej vcelku podarilo dobre zvládnuť, ale zároveň si veľmi dala záležať na téme rodiny. Rodina je pre Libby aj Jacka prvoradá. Vidíme lásku rodiča k svojmu dieťaťu, ako rodič sa snaží zo všetkých síl, často nevládze, ale snaží sa svojmu dieťaťu pomôcť, poradiť, bojí sa oň. Nachádzame v ich vzťahu pochopenie, zmenu, ktorá ukáže správnu cestu, aby napredovali.

Autorka často vyzdvihuje lásku k tancu. Ako sa cíti Libby pri tanci sama sebou, nikoho nevníma, žije svoj život, nič ju netrápi, nik jej neubližuje. Je tu len Libby a tanec. Bol to krásny únik z reality a hlavne to, že Libby napriek tomu, že je tučná, nehodlá sa vzdať svojej vášne. Nezaujímajú ju ani posmešné názory, ani to, či jej niekto praje, alebo nie. Je vcelku zahĺbená do seba, ale zároveň chce ľudí spoznávať, hľadať priateľstvá, i keď s dávkou nedôvery. Lenže dôvera v človeku sa hľadá len veľmi ťažko.

Štýl autorky je veľmi rýchly. Kapitoly sú veľmi krátke, takže vás to núti čítať a čítať. Sú z dvoch pohľadov. Libby a Jack. Môžeme nahliadnuť do ich súkromia v rodine, do myšlienok. Prežívať s nimi ich trápne momenty, smiať sa, trpieť beznádejou a zároveň čakať na zázrak.

Ako som spomínala, kniha má veľa chýb. Napriek tomu sa mi čítala ľahko, páčila sa mi, páčil sa mi príbeh, hľadanie cesty medzi dvoma mladými ľuďmi. Nie je to len prežívanie z dňa na deň. Je to žitie. Užívanie si života aj napriek nepriazni osudu.

>Sima<

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára