Líštička - Martina Jakubová (recenzia)

Máte rady (poväčšine ženy) ženské romány? Tak tu mám pre vás jeden skvelý tip, navyše od slovenskej autorky!

Kniha Líštička nie je prvotinou Martiny Jakubovej, takže ju nemám s čím porovnať, no musím priznať, že vás nenechá chladnými.

"Len ty sama sa musíš rozhodnúť, čo urobíš ďalej so svojím životom. Ale nezahoď šancu byť šťastná len preto, že sa bojíš, čo by si o tebe pomysleli iní. Tí, čo ťa majú naozaj radi, pochopia. A na ostatných nezáleží..." (s. 265)

Lístička je knihou, ktorá sa zaoberá láskou, ktorá sa objaví na najčudnejších miestach, najneočakávanejších momentoch, alebo v momentoch, keď ostávajú oči iba pre plač.
Hlavná hrdinka tejto knihy v okamihu, keď si myslela, že zákerná choroba ukončí jej mladý život, spozná svoju osudovú lásku a bezhlavo sa zamiluje.

Lenže osud má s Katkou (Líštičkou) iné plány. Jej sny sa v istom okamihu začnú rúcať a ona musí vytriezvieť. Odrazu má pocit, že všetko okolo nej, je len jedno veľké klamstvo a ľudia okolo nej len úbohí herci.
Komu však naozaj na nej záleží a kto sa s ňou iba zahráva?
Sklamaná Lístička musí zistiť pravdu a nájsť svoje skutočné šťastie.

Túžiť po nej, keď bola len nedosiahnuteľným snom, bolo ťažké. Ale žiť s vedomím, že bola na chvíľu naozaj moja, a potom ju zase stratiť... Netušil som, ako by som to zvládol. (s. 178-179)

Musím priznať, že kniha ma zaujala hlavne obálkou a názvom. A to je už veľmi dobrý základ, aby ste si prečítali knihu, no nie?
Martina Jakubová vás v tejto publikácii prevedie do sveta plného lásky, priateľstva, nenávisti, sĺz, ale aj smiechu.

Každá jej postava má v sebe určitý charakter, ktorý je viac-menej sympatický. Autorka sa však pri tvorbe postáv nezamerala na ich vonkajšok, ale skôr na vnútorné pocity a čitateľovi poskytla dva rôzne pohľady, ktoré neboli síce označené kapitolou, ale hneď ste si na základe toho, aký rod daná postava použila, dokázali zaradiť myšlienky k postave.
Táto stratégia bola, podľa mňa, veľmi dobrá a skvelo dopĺňala príbeh. Často sa teda čitatelia stretnú so situáciami, keď jedna postava končí, no ďalší odsek/kapitolu už začína ďalšia. Pozrieme sa teda na situáciu v dvoch pohľadoch a to nám dovolí vytvoriť si komplexnejší príbeh, pocity a myšlienky daných postáv.

"...Nezvládnem okolo seba šťastných ľudí, ktorých život ide napriek všetkému ďalej. Neber to, prosím, tak, že vám ho neprajem. Nie. Len to teraz jednoducho neznesiem." (s. 213)

I keď sa viac autorka zamerala na psychiku postáv, tak niekedy len náznakom, pár vetami či slovami, spomenula nejakú vonkajšiu vlastnosť.
Pri niektorých postavách sme dokonca ani nevedeli, ako vyzerajú, i keď zohrali veľkú úlohu v deji.
Môže vám to prísť veľmi nepraktické, no mne autorka dodala akúsi uzdu fantázie, keď som si mohla vytvoriť postavy podľa seba a nemusela som sa zameriavať iba na jej predstavu.

Dej bol plný zvratov, autorka často menila priestor, postavy, myšlienky. V Katke sa bili dva protipóly, hľadala svoje šťastie. no pritom pozerala na to, čo by si pomysleli ostatní. Aj napriek tomu, že nebola typickým príkladom takzvanej dedinskej dievčiny, tak miestami jej myšlienky k tomu smerovali a riadila sa skôr morálkou než citmi.

Mám pocit, že to, čo som spravila, mám vyryté priamo na čele. Že každý, kto ma odteraz stretne, bude vedieť, čo som urobila. (s. 215)

Priestor autorka venovala aj iným ľudským osudom než len Katkinmu. Venovala veľa priestoru priateľstvu, ktoré bolo v knihe veľmi dôležité a tvorilo základný pilier. Často sa však dostalo na hranicu s láskou či nenávisťou, a Katka zistila, že je medzi nimi veľmi tenká.

I keď je príbeh postavený zo začiatku na zákernej chorobe, tak kniha je aj plná smiechu, sarkazmu, irónie, pri ktorej som sa musela nahlas zasmiať. Postavy konali emotívne, intuitívne a vytvárali z deja veľmi reálny príbeh, ktorý možno teraz zažíva aj nejaká podobne zbláznená Katka.

Celkovo sa teda kniha čítala veľmi rýchlo, stránky sa obracali samé, postavy sa riadili pomocou citov, i keď váhali, veľký priestor dala autorka priateľstvu, ktoré nezničí nik a ktoré je budované na pevnom základe a nik medzi sebou nesúperí, naopak, prajú si len a len šťastie. A možno trošku lásky. Trošku viac lásky. Pretože v živote nie je dôležité, čo si iní myslia, ale to, čo nás robí šťastnými. To, že sme schopní milovať, aj keď cítime veľkú bolesť.

Vedela som, že sa nebudem môcť skrývať pred svetom donekonečna,. ale dúfala som, že sa mi to podarí čo najdlhšie. (s. 212)

>Sima<

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme Vydavateľstvu Motýľ. Knižku zakúpite tu.