Veriť v niečo nemusíme, nejakej viere sa môžeme oddať alebo ňou pohŕdať, no nedá sa poprieť to, čo sa pred nami objaví. (s. 143)
Každý rok sa v polovici pôstneho obdobia koná v ústave pre chorobomyseľné ženy netradičný bál. Celá sála sa zapĺňa na jednej strane mentálne zaostalými dievčatami, epilieptičkami, hysterkami, pomätenými ženami a na strane druhej ľuďmi "zvonka", ktorí prichádzajú pozrieť sa na tieto ženy a zistiť, či sú naozaj také bláznivé.
Tento bál nie je nič iné ako jeden z najnovších experimentov doktora Charcota, ktorý sa snaží urobiť z chovankýň v Salpetriere normálne ženy.
Medzi nimi sa ocitá aj Louise, Eugenie, Genevieve či Therese.
Každá z týchto žien má v sebe silu bojovať, hľadať pochopenie a nájsť vnútorný pokoj. Často však dôverujú ľuďom a to z nich robí zraniteľné ženy, ktoré v 19. storočí nemajú také postavenie, aké by si zaslúžili.
Boh určite neexistuje. Keby existoval a bol zárukou spravodlivosti na zemi, nenechal by šestnásťročnú, vrúcne veriacu dievčinu umrieť a bezbožnicu, ktorá vždy popierala jeho existenciu, žiť. (s. 79)
Celý dej je nabitý dynamikou, každá z týchto postáv skrýva v sebe určité tajomstvo, ktoré ju dotvára. Každá z nich sa snaží ujsť pred minulosťou či prítomnosťou, nájsť pevný bod, ktorého sa môžu chytiť. A keď už ho aj nájdu, tak je veľmi ťažké si ho udržať.
Postupne sa čitateľ zoznamuje s témou videnia duchov, znásilnenia, lásky, pokusu o vraždu či samovraždu, nezmierenie so smrťou blízkej osoby, téma náboženstva a viery. Všetky kruté a tragické osoby sa spojili do prítomnosti v okruhu ošetrovateľky Genevieve, ktorá stojí nohami pevne na zemi a verí v to, čo robí. Jej základy však naruší nová pacientka Eugenie. Tá je úplne iná ako ostatné dievčatá v nemocnici a nezdráha sa použiť svoj názor voči vyšším autoritám.
Louise je naopak mladým dievčatkom, ktoré muselo príliš rýchlo dospieť a v každom vidí iba to dobré. Jej svet sa však pomaly rúca a nadobúda čierne farby.
Therese je už staršia pacientka, ktorá našla už svoju vnútornú stabilitu. Tá však tiež môže byť narušená, stačí jediný krok a všetko sa rúca aj v jej živote.
Genevieve ho chytí za chudú vráskavú ruku. Len máločo je také bolestné ako pohľad na starnúcich rodičov. Keď si človek uvedomí, že sila stelesnená osobami, ktoré sme považovali za nesmrteľné, sa nezvratne mení na krehkosť. (s. 152)
Štýl autorky je veľmi svižný, nemá hluché miesta, zameriava sa na postavy do hĺbky, ide za hranicu ústavu, dotýka sa ťažkých a závažných tém odcudzenia rodiny, istého vystatovania sa voči druhým, keď je človek pri moci, či zabŕda aj do témy smrti, niekedy na povrchu, inokedy ide až do hĺbky, no na konci prichádza akási melanchólia, zmierenie so skutočnosťami, ktoré nastávajú v živote človeka a nemožno ich meniť.
Na prvé miesto kladie ľudskosť, empatiu, lásku, postavenie ženy v spoločnosti, ktorá ju odcudzuje, v ktorej nemá právo na vyjadrenie názoru či na istú inakosť.
Vo svojej tematike je kniha naozajstným, silným emočným zážitkom, ktorú budete čítať so slzami v očiach a zimomriavkami na rukách.
I keď z mojich subjektívnych príčin sa mi nepozdával záver, viem pochopiť, prečo autorka zvolila miernejší prístup. Asi je jednoducho niekedy lepšie postaviť sa zoči-voči autoritám, urobiť niečo proti pravidlám a potom cítiť vnútorný pokoj, že všetko dopadlo tak, ako malo, a vy ste domohli niekomu k lepšiemu životu. Aj za cenu svojej slobody, života či presvedčenia.
"Miluje ma, Therese."
"Nikto nemiluje bláznivé ženy, Louise." (s. 45)
>Sima<
Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme bux.sk Knihu kúpite na ich stránke.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára