Tragédia v dome 23. Čo si pod týmto predstavujete?? Možno výbuch. Alebo nehodu. A čo takto samovraždu??
Eva sa aj po skutku svojho otca odhodlá vrátiť na miesto, ktoré rozbilo ich rodinu. Hlboko vo svojom vnútri však pred sebou skrývala túžbu po pravde. Verila, že jej matka nezušla zo zbabelosti. Verila, že jej príbuzní sú naozaj len čestní ľudia. Verila, že ľudia v jej okolí sú milé, nápomocné a nie protivné osoby.
Spravila som si vlastnú predstavu o tejto knihe. Nechcela som ju čítať, pretože normálne nič podobné nečítavam, veď to viete :) ale dala mi pocit tajomnosti a záhadnosti, ktorá mi chýbala v Crowfieldskej kliatbe. Možno som sčasti očakávala hororový príbeh z mafiánskeho prostredia a aj keď sa koniec skončil absolútne otrepane, bol nečakaný. Niečo sa mi na tejto knihe predsa len páčilo.
Začínam teda od konca?? Okej, pre zmenu. Nepredstavovala som si to takto. Myslela som si, že sa Eva strmhlav hodí do nebezpečenstva, bude neprestajne pátrať a vyzvedať. Ale ona si len prišla užiť pokoj na nepokojnej Brečtanovej. Google otvorila až na konci príbehu a jediné, čo robila bolo, že nechala informácie, aby prišli k nej.
,,Nestrhávala som sa zo spánku, lebo sa mi snívalo, že som bola stlačená medzi plechmi auta, ale preto, lebo v tej izbe niečo bolo..."
Čas naozaj bežal. Pätnásť rokov mohla len premýšľať. Zrazu sa nasťahovala s dcérkou späť a kolotoč
sa začal. Jeden sused čudesnejší ako druhý. Jedna postava komplikovanejšia ako druhá. Ani o jedinej som si nevedela spraviť ucelený obraz. Azda okrem malej Mati, Nora, expriateľa, a Stana, brata. Ostatní susedia a noví známi mi len plietli hlavu a dostávali ma do pozície rovnakej bezmocnosti, akú musela pociťovať aj Eva.
Nadprirodzené javy vyskýtujúce sa v tomto príbehu by ma v reále vystrašili, ale pri knihe som si hovorila, že na také báchorky predsa neskočím. Ja by som v prvom rade neliezla do toho domu, takže musím Eve uznať, že mala ozaj guráž prísť tam a dokonca sa tam nasťahovať aj s malou dcérou. Tiež bola naivná, keď si myslela, že sa jej spomienky nevrátia a ona si bude môcť bezstarostne začať odznova.
Je to román?
V knihe sa nachádzalo množstvo mužských postáv. Postupne ako plynul dej som si predstavovala happy end s každým z nich, no obstál aspoň jediný?? Eva sa nedala len tak ľahko. Možno sa poučila zo vzťahu s Norom. Za svoju dcérku bola však vďačná a veľmi jej na malej záležalo, aj keď kniha ujazuje jej pocity skôr prepojené k ostatným členom rodiny ako k jej Mati.
,,Tvoje oči hovoria niečo iné. Tvoje oči prosia, Eva Fiedlerová. Ony plačú. Sú priezračné ako jazero, hlboké ako more a je v nich toľko bolesti."
Autorkin slovník bol vulgárny, bol obscénny, bol okorenený a bol pestrý. Udalosti opisovala jedna radosť. Možno by som privítala viac osobných a vnútorných myšlienok Evy, pretože ma neraz zaujímalo, ako to vníma ona trošku hlbšie. Takto mi Eva prišla skôr ako rozprávač než ako postava, ktorá to všetko prežíva.
Obálka je trošku miernejšia k obsahu. Na prvý pohľad vyzerá hriešne, a vy viete z akého hľadiska myslím, naopak zozadu je jasné, že to hriešne bude, no inak.
Aj keď ma kniha neohúrila, páčil sa mi jej otvorený koniec, dynamickosť, absurdnosť aj záhadnosť. Vyvolávala vo mne strach, obdiv, pokoj a zmätok... Nie je to moja šálka kávy, ale nebolo to tak zlé ako som si spočiatku myslela. Aj cez to však u mňa nie je jednoznačné, či sa mi kniha páčila, alebo ma odradila. Určite to však nebolo znechucujúcim zážitkom, ale malým výletom do príbehu, ktorý by som inak nečítala a mohla som tak nakuknúť aj k iným žánrom ako k mojim YA.
-VErRoOnNyIKA-
Za túto knižočku ďakujeme vydavateľstvu Motýľ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára