Skláňam sa pre všetkými svojimi predkami, ktorí zažili toto martýrium, aj pred tebou, mamička.
Čítať knihy o 2. svetovej vojne je pre mňa vždy akýmsi odvážnym krokom priblížiť si, zaspomínať na hrôzy, čo sa stali pre pár desiatkami rokov, a ktorých som svedkom nebola, napriek tomu sa ma týkajú. Nielen mňa, ale rovnako všetkých okolo. Sú znakom toho, čo by sa už viac nemalo opakovať. No ako sa asi tak cítili tí, ktorí to prežili? Ako sa s tým museli vyrovnávať? Aké mali problémy? Vedeli sa začleniť do normálneho života? Bolo pre nich ľahké pokračovať ďalej ? Nemali žiadne zdravotné problémy?
Takýchto otázok sa nám v hlave vytvorí snáď milión a nie na každú nájdeme odpoveď. Roky sa míňajú a zároveň s nimi aj poslední svedkovia, ktorí prežili holokaust, getá, neľudské zaobchádzanie... Asi ste si mohli všimnúť, že v poslednom čase vychádza veľké množstvo kníh, ktoré sa zaoberajú zrovna týmito témami. Pohľady detí, ktoré prežili holokaust - niektoré si naň pamätajú, niektoré menej, ale to nič nemení na tom, že prežili. Svojpomocne alebo pomocou iných. V každom však vidieť odvahu, silu prežiť, niečo v živote dokázať, zdolávať prekážky. Často vidieť, že tieto deti, muži, ženy mali obrovské šťastie. No rana na srdci sa nedá len tak zahojiť a pod úsmevom či slzami sa skrýva omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Pod maskou spokojnosti to vrie.
"Nováky boli idyla. Idyla v tieni smrti."
Eva Umlauf bola maličké dievčatko, keď sa dostala do koncentračného tábora. Narodila sa v Novákoch, kde bol plač dieťaťa veľmi zriedkavý, v gete, v ktorom sa ľudia tvárili na fotkách šťastne, pritom v srdci cítili hlboký žiaľ. Neskôr ju a jej rodinu premiestnili do Osvienčimu. Ako malé dievčatko prekonalo veľa ukrutností, chorôb, na ktoré si nespomína, no táto malá dušička živila v sebe nádej a silu bojovať voči všetkému, aj keď si to príliš neuvedomovala.
V knihe nahliadneme do hmlistých spomienok tohto dievčatka, neskôr ženy, ale zároveň do zreteľných spomienok jej matky či iných príbuzných. I keď aj o týchto spomienkach sa dá polemizovať, nakoľko nie na všetky otázky autorka našla aj odpovede a veľa vecí aj tak ostalo naďalej skrytých či pod rúškom tajomstva.
A boh, ten vševediaci boh, sa tomu prizeral. A ja sa pýtam, ako možno bohu odpustiť, že nezasiahol? Ja mu odpustiť neviem.
Vydávame sa spolu s autorkou pátrať po jej rodine, spoznávame príbehy ľudí v jej okolí, jej životné strasti, pády, smútok, ale zároveň lásku, silu, vzdelanosť. Ponúka nám pohľad do jej života. Počas vojny a po vojne. Prináša nám pohľad na svet rozdelený medzi Východ a Západ. Na podmienky, na ľudí, na zaobchádzanie s ľuďmi, na rôzne ľudské charaktery, na rodinu. Všetky okolnosti, ktoré formovali jej život, opisuje veľmi živo a s emóciami. Snaží sa priblížiť čitateľovi, že aj napriek tomu, čo zažila, stále sa dokázala postaviť na nohy a kráčať ďalej, hľadať svoje šťastie a hlavne nemlčať. Rozprávať o tom, čo sa stalo, ako ju to poznačilo, čo prežívala, ako sa cítila, ako pokračovala v živote.
Každú svoju spomienku opisuje s citom, láskou, pokorou a spestruje ju svojou zapálenosťou do štúdia, hľadaním rodinných príslušníkov (ich osud) či prácou, ktorá je pre ňu veľmi dôležitá.Naše spomienky a zranenia z prenasledovania ležali mimo nášho dosahu, zapuzdrené a nedostupné. Pritom následky často vyrážali na povrch a ovplyvňovali aj náš každodenný život.
Eva je skvelý príklad ženy, ktorá zažila hrôzy vojny, holokaustu, problémy s tehotenstvom, problémy s mužmi, ale napriek tomu sa dokázala vzchopiť, vziať život do vlastných rúk, žiť ho naplno a hlavne naučiť sa so všetkým žiť, prijať to a nemlčať, pretože najhoršie, čo môžete urobiť, je mlčať, keď sa deje niečo zlé.
Pre mňa jedna z tých kníh, ktorá vôbec nie je navyše, ale krásne zapadá do kníh o 2. svetovej vojne, resp. aj o živote po vojne. Určite má svoje miesto a pri čítaní vaša duša neostane pokojná.
Odložiť minulosť však môžem až vtedy, ak sa jej postavím čelom, ak sa jej pozriem do očí a ohmatám ju. To ani zďaleka neznamená, že za ňou spravím hrubú čiaru. Odložiť minulosť znamená zmocniť sa jej, vypátrať tajomstvá a nevyjasnené otázky, ktoré hlodajú kdesi hlboko vnútri. Až keď začlením minulosť do života, budem sa môcť otvoriť súčasnosti a budúcnosti.
>Sima<
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára