Možno by si sa mala s niekým porozprávať : Lori Gottliebová (recenzia)

„Nikto vás nezachráni,‟ povie potichu.
„Ale ja nechcem, aby ma niekto zachraňoval!‟ nástojím, no tentoraz sa istá časť mňa zamyslí: Počkať, počkať, naozaj nie? Nechceme to istým spôsobom všetci? (s. 162)

Kniha Možno by si sa mala s niekým porozprávať ponúka otázky a odpovede terapeutky, ktorá narazila vo svojom živote na istý bod zlomu. Ťažko vyrovnávajúca sa s rozchodom sa uchýli do súkromnej ambulancie Wendella, ktorý jej pomôže objasniť nielen jej vlastné zmýšľanie a smerovanie, ale zároveň jej ukáže cestu, ktorou sa vyberajú jej jednotliví pacienti. Smrteľne chorá mladá žena, ktorá sa prednedávnom vydala a spolu s novomanželom sa snažia o dieťa, hollywoodsky spisovateľ, pre ktorého je každý idiot, zároveň však skrýva isté tajomstvo, ktoré s terapeutkou čitateľ má možnosť preskúmať, ale aj život mladej slečny, ktorej sa nič nedarí, či život staršej ženy, ktorá uvažuje nad samovraždou, ak sa niečo do jej sedemdesiatych narodenín nezmení.

Gottliebová nás čitateľov pozýva nielen do prepletených životov svojich pacientov či rôznych odbočení v jej súkromí, ale odhaľuje aj prácu terapeuta, ponúka rady, vysvetľuje a snaží sa priblížiť a porovnať jednotlivé naše životy, ktoré sa medzi sebou často líšia, ale často sú si veľmi podobné.

Ak vytvoríme priestor a obetujeme čas, narazíme na príbehy, na ktoré sa oplatí čakať, na príbehy, ktoré definujú náš život. (s. 274)

Kniha je rozdelená do štyroch častí s relatívne krátkymi kapitolami. Autorka nevypovie všetky fakty hneď, ale postupne, ako príbeh graduje, prináša nové odhalenia, ktoré čitateľa naplno pohltia a vyvolajú v ňom istý druh empatie či emócie.

Jej rozprávanie je záživné, poučné, často veľmi podobné našim životom. Poukazuje nielen na slabé stránky, ktoré riešia jednotliví pacienti v ambulanciách terapeutov, ale aj na pozitívne vlastnosti, na ktorých ľudia musia popracovať a nebáť sa ich ukázať. 

... ľútosť môže mať dvojaký účinok: Buď vás pripúta k minulosti, alebo poslúži ako motor zmeny. (s. 178)

Celá kniha sa tým akoby stávala sondou do čitateľovho vnútra, zahrala do jeho kariet, vyvolala sympatie a emócie, s ktorými sa postupne musí čitateľ vyrovnať. Jej rozprávanie ukazuje ženu, ktorá si organizuje vlastný pohreb, ženu, ktorá prežila v živote veľa zlého a odcudzila sa rodine, muža, ktorý za fasádou ľahostajnosti skrýva desivú minulosť. Poukazuje, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá, a že často ľudia konajú inak, než si sami prajú. Dôležitosť kladie na každú jednu osobu, ktorá sa v sebe uzatvára a bojuje so svojimi démonmi, neraz zlými rozhodnutiami, ktoré ju sprevádzajú po celý zvyšok života, ale zároveň sa snaží týmto osobám ukázať ich dobrú stránku a to, že ukázať emócie nie je na smiech, ale často sa nám uľaví, keď sa so svojou bolesťou niekomu zdôveríme.

Niekedy túžime po odpustení, no prameňom je vlastné uspokojenie. Žiadame, aby nám okolie odpustilo, aby sme sa vyhli náročnejšej úlohe, ktorou je odpustiť sami sebe. (s. 316)

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je knihou, ktorá v sebe skrýva veľa zákutí, ktoré musí čitateľ odhaliť. Lori odhaľuje nielen životy svojich pacientov a ten svoj, ale nabáda ľudí, aby sa nezožierali so svojimi problémami, aby žili život, akoby mal na druhý deň skončiť, aby si uvedomovali nástrahy a aby občas riskovali ukázať svoje slzy.

Zároveň jej rozprávanie je postavené na sile samotného človeka, ktorého nik nezachráni, iba on sám. Poukazuje na vnútornú silu, ktorú však nedáva na úplne prvé miesto, pretože občas sa vyskytnú v živote udalosti, ktoré si vyžadujú, aby ste svoju silu zdieľali s niekým ďalším, ktorý ju potrebuje.
V neposlednom rade sa snaží o to, aby sa ľudia nebáli prijať životné rozhodnutia, išli si za tým, čo považujú za dôležité, nebáli sa ukázať svoju zraniteľnosť a nebáli sa o svojich bolestiach diskutovať.

Postupne, ako stránky čitateľ pretáča, tak nachádza odpovede, plače, smeje sa, verí v zázraky, prijíma život taký, aký je, ale často sa voči nemu aj búri. Vždy si však udržiava nádej a bojuje až do konca, pretože nikdy nevieme, či sa neotáčame pred vytúženým cieľom, ktorý je možno viac ako len na dosah ruky.

Láska neraz pripomína mnohé iné veci, ktoré nepripomínajú lásku. (s. 156)

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je tou knihou, ktorú potrebujete, keď máte zlé obdobie, keď si myslíte, že sa všetko rúca, keď vaše vnútro pomaly akoby umieralo a vy potrebujete nabrať nový dych a niektoré udalosti v živote pochopiť. Niekedy stačí naozaj málo. Byť pri človeku, keď to potrebuje. Byť niekomu oporou. Nebáť sa niečo ukončiť, niečo, čo vás už nenapĺňa. Nebáť sa urobiť životné rozhodnutia, keď to chcú obidve strany. A hlavne, nezabudnúť, že sme ľudia, ktorí si musia pomáhať, nebáť sa odhaliť svoje tajomstvá, pretože tí správni vydržia pri nás vždy, nech sa deje čokoľvek. Každý človek dá lekciu, ktorá vedie iného človeka po tej správnej ceste. Neraz musíme si trochu odtrpieť, aby sme prišli do vytúženého cieľa.

Vtedy som si uvedomila, že nielen Matt sa prizerá, ako umieram. Ja sama sa vidím umierať. A tak veľmi ma štve každý, kto neumiera. (s. 262 – 263)

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme vydavateľstvu Ikar. Knihu si kúpite aj na ich stránke.