Noc plná hviezd a ráno bez oblohy : Slavomír Dlubač (recenzia)

Čo spraví umelec bez inšpirácie?
Potichu umrie. (s. 47)

Čoraz viac autori vydávajú svoje knihy mimo vydavateľstiev. Na jednej strane je to veľkým lákadlom, ale na druhej strane, nie všetky knihy stoja za to, aby boli vydané. Dať sa na dráhu poézie je riskantný krok, pretože v momentálnom knižnom svete nemá také veľké zastúpenie a čoraz viac sa podceňuje. Ak práve netvoríte citáty, tak predajnosť začína klesať... Noc plná hviezd a ráno bez oblohy obsahuje aj citáty, ale aj istú poéziu. Ako ju hodnotí moja poetická maličkosť?

Už dávno nie je poézia tým, čím bola. Som síce fanúšikom skôr tej staršej poézie, ale vždy ma veľmi poteší, keď sa objaví autor, ktorý sa nebojí experimentovať a vniesť novú básnickú zbierku do knižného sveta. Hlavne keď je tým autorom Slovák.

Na prvý pohľad kniha nepôsobí príťažlivo, ale toto sú len čisto moje subjektívne zásahy: kniha má 49 strán, čo je na prvú zbierku žalostne málo, ak chce autor v slovenskom knižnom svete preraziť, z môjho pohľadu by som skôr počkala, kým by bol minimálny počet strán 100, zároveň ani obálka neprináša isté lákadlo, pretože čitatelia poézie sú veľmi vyberaví, nezaujíma ich fantázia a taká tá lacná mystifikácia, ale  pocity a city, ktoré plynú zo slov, z jednotlivých veršov a básnických obrazov. Tieto menšie detaily však nesúvisia s tým, aký mám názor na túto knihu.

Vletela si 
do môjho vedomia
ako otravný hmyz
bzučiaci tak nahlas
práve keď sa snažím zaspať. (s. 37)

Ako prvé oceňujem venovanie konkrétnej osoby, z ktorých je hlavne cítiť sentiment, ktorý si knihy takéhoto literárneho druhu žiadajú. Zároveň už v tomto Úvode sa začína vyskytovať aj ďalší lyrický subjekt: samotný autor, Romeo Čierna Ruža. Tu už môžeme vidieť aj znaky súčasnej poézie, a to teda vybraný slovník, voľný verš a postupne aj zobrazenie súčasného sveta, toho vonkajšieho, ale aj toho vnútorného, ktorý je jedinečný.

Kniha je rozdelená na kapitoly, čo mi, ako milovníčke a študentke literatúry, rezalo trochu oči. Skôr by som zvolila iba ponechanie názvov, ale zas nie je to nejaká výrazná chyba, ktorá by nejako rušila celkový efekt z knihy. Skôr môžeme dedukovať, či autor nechcel týmto spojiť epické s lyrickým, vniesť do básní trošku epického deja, aby čitateľ lepšie pochopil zmysel daných slov.

Čo sa už týka konkrétne poézie, tak som najskôr bola na vážkach, ako to všetko dopadne, ako sa autor vyhrá s jazykom a či to neskončí fiaskom. Na konci som bola veľmi prekvapená, pretože isté básne vo mne silno zarezonovali, niektoré ma dokonca rozosmiali a niektoré som len tak preletela bez nejakého výraznejšieho pocitu. 

Krátka to jazda do tmy,
keď sa stále len usmievaš. (s. 44)

Lyrický subjekt je neistý, hodnotí svet zo svojho pohľadu, často využíva skôr tie negatívnejšie pocity, ktoré sú sprevádzané konštatovaním, motív škatuľky, ktorá sa nedá otvoriť či v nej ostali posledné kvapky džúsu, ktoré aj tak boli pohodené do koša, istá dezilúzia, skepsa, vytváranie novej reality, subjektívne pochopenie fungovania sveta, viacero básnických otázok, neistota, či dokonca isté splynutie zvieracej a ľudskej ríše, ktoré je dehonestované a odzrkadľuje ľudské duše/správanie, pocit prázdnoty, zúfalstvo, isté prvky lásky, otvorené a zatvorené dvere voči svetu, nádej, rozorvanosť, ale surové vytriezvenie a prijatie sveta takého, aký je. 
Môžem len hodnotiť ako slušný debut, ktorého autor sa postupne rozpisuje a hľadá správnu cestu, má potenciál vyjadriť negatívne pocity, ale vniesť do nich aj kúsok svetla, význam je však ukrytý a čitateľ ho musí nájsť.

Želám si
položiť bozk
na tvoje kľúčne kosti.
Myslím si, že to bude kľúč
k večnosti. (s. 34)

>Sima<

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme samotnému autorovi, ktorého môžete sledovať na jeho instagrame. Knihu kúpite na stránke Martinusu.