Ostrov bez pamäti : Yoko Ogawa (recenzia)

... aj tá najúžasnejšia spomienka zmizne, ak si ju nevšímate, ak jej nikto nevenuje pozornosť. (s. 222)

Pri niektorých knihách vyžadujeme, aby boli zodpovedané všetky otázky, potrebujeme zistiť každý detail, obsiahnuť každú myšlienku, rozvinúť ju, pochopiť, zžiť sa s prostredím a s postavami. Jednoducho splynúť s celým dejom, s celým príbehom, pochopiť ho, jeho minulosť, prítomnosť a budúcnosť. 
Existujú však knihy, ktoré neponúkajú odpovede, vytvárajú množstvo otázok, na ktoré sa nenájde ani kúsok pochopenia, ale pritom vás tak zasiahnu, že nedokážete nič iné, iba vnímať tú ľahkosť absurdity a reálnosti, ktoré na vás každou stránkou dýchajú, a vedieť, že presne tak to má byť. Ostrov bez pamäti je jednou z nich.

Na začiatok by som asi mala začať prívlastkom desivo krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou. S tým môžem, ale aj nemusím súhlasiť. Orwellove diela som, žiaľ, ešte nemala šancu spoznať, ale príbeh nie je len o ovládaní ľudí, pretože jeho rámec ďaleko presahuje všetky očakávania, ktoré do príbehu vkladáte. Na jednej strane si uvedomujem ten fakt, že kniha určite nie je pre každého, kto hľadá odpovede a priamy dej, bez absurdity či fantázie, zaujímavej a pritom desivej dystópie, ale na strane druhej, táto kniha je výnimočné dielo, ktoré má atmosféru, núti čitateľa premýšľať a po jej prečítaní ostáva akési prázdno, zúfalstvo či beznádej, že sa celá tá tajomná, desivá a príšerná krása stratila, respektíve, že už nevieme, čo sa s ňou dialo ďalej.

Po jednom hádzal kamienky do močiara mojej mysle, tie však nespočinuli na dne, ale bez konca klesali stále nižšie a nižšie. (s. 257)

Dej príbehu sa odohráva na bezmennom ostrove, na ktorom miznú veci. Miznú klobúky, vtáky, ruže, fotografie. Po ich zmiznutí v obyvateľoch neostanú žiadne spomienky či pocity, ktoré sa spájali s danými predmetmi. Akoby niekto všetko vymazal. Medzi obyvateľmi však existujú aj ľudia, ktorí o tieto spomienky neprichádzajú, ktorých srdcia sa nezmenia na kameň, ale dokážu si spomenúť na názov, na pocity, ktoré sa s danými predmetmi spájali. A takíto ľudia sú pre život na ostrove nebezpeční... Preto sa o ich životy zaujíma pamäťová polícia, ktorá sa snaží, aby všetko na ostrove upadlo do zabudnutia.

V centre príbehu stojí mladá spisovateľka, ktorá prišla o rodičov: jej otec zomrel a matku zobrala pamäťová polícia, pretože patrila k tým, ktorí si všetky veci pamätali. Ostal jej iba starec, ktorého pozná odmala. A jej redaktor. Keď zistí, že aj jej redaktor patrí medzi ľudí, po ktorých pátra pamäťová polícia, v dôsledku strachu zo straty ďalšieho človeka sa rozhodne udržať ho pri živote v tajnej skrýši pod podlahou. Ich jedinou záchranou na život je román, na ktorom spoločne pracujú. Ale čo ak jedného dňa zmiznú príbehy? Ako bude môcť hlavná postava ďalej písať, keď zabudne na pocity, ktoré v nej knihy vyvolávali?

V srdci mi vznikla ďalšia diera a nemám ju čím vyplniť. (s. 93 – 94)

Doslova až poetický jazyk dýcha z každej stránky a čitateľ má možnosť dotknúť sa hmatateľnej atmosféry, ktorá ho naplno pohltí. Spolu s postavami prichádza o rôzne predmety, ktoré jedného dňa zmiznú a viac sa na ne neviažu spomienky. Uprostred tohto stojí hlavná postava spisovateľky, ktorá nepatrí k tým, ktorí si všetko pamätajú, ale patrí k väčšine ľuďom. Nie je tým pádom žiadnou výnimkou, ktorá by ju postavila do centra diania a ktorá by mohla zmeniť svet. Čitatelia nemajú možnosť zistiť, ako sa ostrov ocitol v takomto stave, odkiaľ prišlo miznutie, pretože všetko je zahalená do rúška tajomstva, ktoré autorka neprezradí, ale nechá čitateľa, nech si dotvorí svoju vlastnú realitu.

Postavy v knihe nemajú mená, o to viac sa príbeh stáva zaujímavejším. Autorka občas použije meno (napríklad pri psovi Donovi), ale u väčšiny postáv ide iba o charakterizáciu (klobučník, starec). Jednu výnimku tvorí R, pri ktorom nepoužila ani charakterizáciu (redaktor), ale pomenovala ho čisto iba jedným písmenom v abecede, čo vo mne v istom zmysle vzbudzovalo Kafkovu postavu. R nezabúda na predmety a spolu so svojimi novými priateľmi sa púšťa do odhaľovania zmiznutých vecí. Stále verí tomu, že niekde vnútri dokáže v sebe protagonistka nájsť skryté miesto, na ktoré nezabudla, prekonať zmiznutie a postaviť sa vyššej moci čelom.

„Vždy je to takto. Nikdy si nespomeniem na nič, čo by ťa uspokojilo.‟
„Nejde o to, aby si ma uspokojila, ale o to, aby si prebudila svoju spiacu dušu.‟
„Moju spiacu dušu. Bola by som rada, keby len spala, ale ona úplne odišla.‟ (s. 204)

Celý príbeh síce ponúka myšlienku istého boja voči pamäťovej polícii, ale v konečnom dôsledku sa dej začne sústrediť na emocionálnu stránku a hlavne na pocit straty, ktorý postupne naberá na intenzite. 
Yoko Ogawa rozdelila knihu akoby do dvoch línií, jedna sa odohráva v prítomnosti a tá druhá zachytáva pripravovaný rukopis, v ktorom mladá žena prišla o hlas.

Na pozadí tohto románu sa čoskoro začne odvíjať aj hlavná linka, až sa v určitom bode pretnú a skvelo zapadnú do seba. Čitateľ cíti z knihy stiesnenú atmosféru, strach z odhalenia, zakázané emócie, ľudskú súdržnosť, ochotu pomôcť, uvedomovanie si samého seba, lásku, odvahu, nádej a pocit ohrozenia, že jedného dňa zmizne všetko. Čo však po nás ostane? Ako veľmi sme naviazaní na priestor, na život, na ľudí, na moc?

Ostrov bez pamäti je nádhernou sondou do ľudskej mysle a duše, ktoré sú sprevádzané pocitmi strachu, odvahy, straty, ale aj uvedomovania si svojej podstaty. Postupne dejom akoby sa strácali nielen veci, ale menila sa aj atmosféra, ktorá graduje, až vyvrcholí do konca, pri ktorom si budete pýtať viac slov. A jediné, čo vo vás ostane, bude ten hlas, ktorý vám bude našepkávať, že táto zmes absurdity, snov a reality si získala vaše srdce.

Máš dosť odvahy a tvoje srdce robí, čo môže, aby sa uchovalo pri živote. Bez ohľadu na to, koľko spomienok ti títo muži vezmú, nikdy ho nezničia. (s. 153)

>Sima<

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme Albatros Media. Kniha vychádza 13. 8. a kúpite ju aj na ich stránke.