Májové ruže - Dot Hutchisonová (recenzia)

Dot Hutchisonová nás už v prvých mesiacoch tohto roka prekvapila svojou skvelou knihou Záhrada motýľov, ktorá pojednáva o mužovi, ktorý unášal, znásilňoval, tetoval na chrbty motýle a následne zabíjal dievčatá. Strhla nás na vlne záujmu, hrôzy a ponúkla nám skvelý náhľad do života v Záhrade.
Svojim voľným pokračovaním nám približuje život dievčat po výbuchu v Záhrade - ako žijú, ako sa s tým vyrovnali, ale zároveň nám aj ponúka nový prípad, kde muž zabíja dievčatá v kostoloch a necháva ich v obklopení kvetov.

Vo vojne musí byť nepriateľ, no ja veru neviem, či ma môže niekto ničiť viac, ako ničím sama seba.

Na toto pokračovanie som sa neskutočne tešila. Prvá časť sa mi veľmi páčila a nedočkavo som čakala na druhú. Moje nadšenie však bolo ihneď zmarené a kniha mi nepriniesla to, čo som od nej očakávala.

Dot je majsterka v tom, že sa skôr zameriava na obete než na vyšetrovanie. V prvom dieli sa mi to páčilo, ale asi preto, lebo sme nahliadali do života dievčat, do fungovania v Záhrade. V tomto dieli sme nahliadali do života týchto dievčat okrajovo, viac sme sa zamerali na Priyu, ktorej sestra bola zavraždená v kostole a vrah túži aj po nej. Áno, miestami to bolo dobré, pozerať sa na jej psychiku, strach. Vnímať to, čo vníma ona. Badať u nej odhodlanie, smútok, ale aj radosť. No bolo to celkovo také suché, nudné zo začiatku, že som mala chuť túto knihu vyhodiť von z okna.

Do čítania som sa tým pádom musela nútiť a celý úvod tejto knihy bol úplne zbytočný. Postavy boli povrchne vykreslené, detinské. V deji bolo badať chaos a nič nové nám nepriniesol.

Žijeme so spomienkami, prečo musíme žiť aj s jazvami ?

Od polky knihy sa však "ovzdušie" zmenilo. Autorka si dokázala udržať moju pozornosť až do konca. Dokázala vo mne vyvolať smiech (áno aj smiech, pretože ženy v tejto knihe boli ozajstné čísla !), hrôzu, miestami strach a odhodlanie.

Na konci sa však opäť vrátila k tomu svojmu štýlu, čo predviedla na začiatku a ja som vôbec necítila nič - žiaden strach, žiadnu hrôzu pri vrahovi. Nezaujímalo ma dokonca čo sa stane s niektorými postavami.

Viacmenej postavy mali silné charaktery - hlavne ženy. Autorka ich vytvorila ako dokonalé ženské so štipkou feminizmu, pri ktorom si uvedomovali svoju silu a bojovali za seba. Pri ostatných postavách som si zachovala neutrálny vzťah a ich život ma vôbec nezaujímal. Jedine Eddison si získal akú-takú sympatiu.

Nech sa stane čokoľvek, nikdy nedovolí svetu, aby ju úplne zničil. 

Celkovo táto kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity a veľké sklamanie. Postavy mi prišli príliš plytko rozpísané, zápletka bola dobrá, dej bol ako horská dráha (raz dobre, raz zle), koniec - resp. chvíľka pred koncom- žiadny unikát, nič neobvyklé a po prečítaní knihy som mala pocit, že som prečítala asi iba 10 strán hodnotného textu, ktorý sa mi páčil. Viac sa mi páčil opis vrážd ako ostatok.

Kniha celkovo nevyznie až tak zle. Autorka mala skvelú tému, námet, zápletku, ktorú využila. Podľa mňa však bola kniha zbytočne dlhá a mňa si, žiaľ, nezískala. Neznamená to však, že kniha sa nemôže páčiť vám. Určite sú v nej svetlé chvíľky, ale ja som zrejme od nej príliš veľa očakávala.

>Sima<

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite tu.