Utrpenie sa skončí, keď uhasíme smäd po živote, teda všetky vášne a túžby. (s. 209)
Učiteľ lingvistiky Jakop žije veľmi osamelo. Po ľudskom kontakte túži natoľko, že chodí na pohreby cudzích ľudí a na smútočných hostinách sa púšťa do reči s pozostalými.
A vymýšľa si. Historky, situácie, udalosti, ktoré s daným mŕtvym prežil.
Dokedy však je schopný zvládať tieto výmysly?
Zaplieta sa do nich čoraz viac. Zároveň sa čoraz viac cíti osamotený.
Doma ho čaká jeho nerozlučný priateľ Pelle, lenže ani on nie je skutočná živá bytosť.
Jeho osamelosť, sila slov a túžba niekam zapadnúť, byť súčasťou niečoho veľkého, ho ženie vpred do neustále "navíjacieho klbka", z ktorého niet cesty späť.
...prečo som taký posadnutý jazykovou príbuznosťou? Odpoveď je takmer až trápne jednoduchá - iné príbuzenské vzťahy nemám. Okrem indoeurópskej jazykovej rodiny nemám žiadnu rodinu, ku ktorej by som sa mohol pripútať. (s. 163)
Ako čitateľ a milovník jazyka musím oceniť s akou dôslednosťou a prepracovanosťou autor zapracoval do príbehu etymológiu. Táto lingvistická zložka veľmi dobre padla. I keď bola v príbehu niekedy úplne zbytočná či malicherná, postupne zapadala do celkového obrazu, ktorý si čitateľ po prečítaní vytvoril.
Čitateľ má možnosť nahliadnuť do života osamoteného človeka, ktorý už od detstva trpel nedostatkom lásky, združovania v kruhu rodiny či pochopenia.
Vo svojom pokročilom veku sa neustále hľadá a postupne zamotáva. Jeho fantázia pracuje na maximum, jeho inteligencia je zjavná z jeho vystupovania, avšak má jedno tajomstvo, ktoré môže niekoho odradiť, niekoho zaujať - tým tajomstvom je Pelle.
Uvedomil som si, že sa raz pominiem. Už tam smerujem. Zmiznem preč zo sveta. Preč z času. Preč z celého vesmíru. (s. 207)
Rozprávačom je samotný Jacob, ktorý vysvetľuje dôvody svojho konania, svoju minulosť, problémy s láskou, so začlenením sa do spoločnosti. Veľmi často aj čitateľa navádza na iné myšlienky, dokáže ho zmiasť tak, až začne pochybovať, o čo sa autor v celej knihe snaží.
Bábkar je spoločenským románom, no v istom zmysle môžeme povedať, že aj psychologickým.
Autor jemne naznačuje, ako detstvo a príhody z detstva dokážu veľmi zmeniť psychiku a fungovanie v spoločnosti. Jacob si to, čo robí, miestami ani neuvedomuje a berie to za úplne normálne. A v tom spočíva krása tohto príbehu.
Bábkar je zložitá štruktúra vzťahov, minulosti a prítomnosti, ktorá sa zrkadlí na osobnosti hlavného hrdinu (alebo môžeme povedať hrdinov?). Autor postupne odkrýva zložitú psychiku osobnosti, ktorá túži iba po jedinom - po tom, aby ju rešpektovali, aby plnohodnotne patrila do spoločnosti, aby chvíľku mohla žiť život, ktorý si vždy priala - de facto túži po láske, porozumení, nádeji, po budúcnosti.
Na gymnáziu v Hallingdale aj neskôr na univerzite som dostával dobré známky. Nebolo na tom nič zvláštne, keďže som bol šikovný študent alebo - ako sa hovorí po latinsky - prae céteris, teda "pred ostatnými". V skúškach školy života som však nie vždy uspel. (s. 233 - 234)
I keď je jeho vnútro roztrieštené, neustále cíti potrebu hľadať miesto, ktoré ho prijme, v ktorom zabudne na zlé myšlienky či minulosť. Hľadá rodinu, ktorú nenachádza a zároveň nachádza.
A čím je teda bábkar? Osobou, ktorá riadi maňušku, rozpráva za ňu, hľadá v nej pochopenie? Alebo človekom, ktorý manipuluje s ľuďmi, klame ich a snaží sa niekam patriť? Alebo nebodaj osoba, ktorá je ovládaná tlakom zvonka, ovládaná svojím osudom, ľuďmi?
Na to prídete vtedy, keď tejto knihe dáte šancu.
Jej krása je omnoho ďalej než len v slovách, obyčajnom príbehu, ktorý najskôr vyznie bez pointy, no potom zistíte, že pointa je niekde úplne inde a neexistuje iba jedna.
Krása je v živote, v okamihoch, v ľuďoch, vo fungovaní, v hľadaní a nájdení toho, čo naplní naše srdcia radosťou a pocitom, že nie sme sami.
Najdôležitejšia hranica nerozdeľuje živých a mŕtvych. Medzi ľuďmi je iná, oveľa podstatnejšia hranica. Väčšina živých alebo mŕtvych má predsa jeden druhého, alebo jeden druhého mali, zvyčajne trochu z oboch, každý má aj mal rodinu a priateľov. Osobne si tu opäť pripadám ako outsider a nepovolaná osoba. Aj na palube Polárneho medveďa som čierny pasažier. Nie som súčasťou spoločenského tkaniva tých, ktorí ešte žijú alebo žili a už nežijú. Tá mladá žena v lietadle sa dotkla môjho predlaktia len kvôli náhodnému kŕču v ruke. (s. 217)
>Sima<
Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme Albatros Media. Knihu si zakúpite aj na ich stránke.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára